Rebecca Deák Justh v rámci Bratislavských módnych dní predstavila netradičné modely, ktoré tvorila sama na svojom domácom šijacom stroji. Celá prehliadka žiarila pestrosťou a rôznorodosťou použitých materiálov, rolu modela si navyše vyskúšal aj autorkin manžel. Rebecca Deák Justh je žena, ktorá by mohla energiu rozdávať na počkanie, sála z nej príjemné pozitívne naladenie a rozhovor s ňou bol nevšedným zážitkom.
Rebecca, viem, že vašou prácou nie je módne návrhárstvo, ale ste manažérka, producentka, scenáristka, a dokonca autorka dokumentárnych filmov, televíznych reklám a zábavných programov. Navyše nemáte žiadny tím krajčírok, ale všetky modely tvoríte úplne sama. Čo pre vás šitie znamená?
Začala som šiť asi pred ôsmimi rokmi, a to naozaj len cez víkendy alebo po večeroch, keď už mám po svojej práci. Som tak trochu multifunkčná, niekedy si prídem ako da Vinci v ženskej sukni, ale to je dar, ktorý mi bol daný. Nemám rada nudu, takže nemôžem dlho robiť jednu vec. To znamená, že trebárs píšem scenáre, režírujem alebo točím filmy a potom večer idem k mašine a šijem alebo idem von a inšpirujem sa prírodou.
Každý máme svoj relax a mojím je ísť do predajne s látkami a hovorím len „to je ono, to je ono“ a v hlave sa mi vytvárajú predstavy, čo by z toho mohol byť za model.
Ako by ste svoje modely charakterizovali?
Mojou najväčšou doménou je vytvárať také modely, ktoré na žene vyzerajú krásne, schovajú prípadné nedostatky a naopak zvýraznia klady.
Na prehliadke ste nemali len dámske oblečenie, ale aj pánske. Dokonca bolo poznať, že k sebe modely pasujú…
Tieto modely by som označila ako duo – alebo tiež dvojčatá. Snažila som sa na nich ukázať, že žena a muž môžu oblečením dať najavo, že patria k sebe. Vziať si na seba napríklad podobné farby alebo dizajn. Pár tak môže ukázať, že patria k sebe a nemá žiadne rozpory.
Chodia za vami kamarátky, aby ste ušila oblečenie pre ne aj pre ich partnerov?
Pre partnerov nie, len pre nich, ale môjmu manželovi šijem. Mňa proste baví, keď ideme napríklad na dovolenku a ľudia už podľa oblečenia vedia, že patríme k sebe. Páči sa mi, keď je pár zladený.
Prezraďte, ako vznikali modely, ktoré sme mohli na prehliadke vidieť?
Vyrobila som asi štyridsať modelov, ale predvádzaných mohlo byť len dvadsať, tak som tam dala dvadsaťpäť (smiech). Keď chystám vlastnú módnu show, tak robím trebárs až 200 modelov, proste šijem a ide mi to rýchlo, vyžívam sa v tom. Na prehliadke bol k videniu môj vlastný botník a časť mojich kabeliek. Milujem, keď to môžem kombinovať. Niekedy si kúpim topánky a k tomu idem šiť oblečenie.
Kedy ste mali prvú vlastnú módnu show a ako vlastne vznikol nápad ju usporiadať?
Moja prvá veľká módna show sa konala pred tromi rokmi. Inšpirovali ma k nej moje kamarátky, pretože poznajú moje modely, stretávajú ma v nich. A vraveli mi, či by som im ich nemohla ukázať ako komplet. Tak som si povedala, že môžem. Akcia sa konala v Alizé, hostia si dali šampanské a modelky jednoducho chodili. Mala som pripravených 250 modelov a už pri 120 som si hovorila, že sa návštevníci budú nudiť. Tak som to zredukovala a predvedených bolo asi len 150 modelov. Keď prehliadka skončila a vyšla som medzi ľudí, tak mi povedali, že sa nenudili a pokojne som mohla tie modely ukázať všetky. Boli spokojní, rozprávali sa, pili a sledovali pri tom prehliadku.
Pri tak veľkom množstve musíte šiť naozaj dlhú dobu. Koľko času vám zhruba zaberie výroba jedného modelu?
To je veľmi individuálne, ale napríklad šaty, ktoré predvádzala Sisa Sklovská, som vytvárala celý týždeň. Bolo na nich veľa ručnej práce. Niekedy je časovo náročné samotné vymýšľanie, to máte ako s obrazom, niekedy sa zaseknete a nemôžete ďalej. Keď sa mi to stane, tak sa zastavím, nešijem, idem von alebo robiť niečo iné. A potom sa trebárs s niekým rozprávam a zrazu ma to napadne a môžem pokračovať ďalej.
Niekedy ale kupujem látku a už viem, čo a ako bude a to potom ušijem aj za pol dňa. Úplne najdlhšia býva fáza strihania. Môj muž to pozná, sadnem si na zem a rozprestriem látku. Potom sa rôzne nakláňam a dlho premýšľam, ako to bude. Všetky strihy si robím úplne sama.
To ale nie je vôbec jednoduché. Učila ste sa to niekde?
Kedysi sme mávali Burdu a asi tým, že som vyštudovaný ekonóm, tak mám geometrické a matematické myslenie, takže mi to nerobí žiadny problém. Až pred pol rokom som narazila na knižku, kde sú postupy strihov a až tam som prišla na to, že veci, ktoré odvodzujem logicky, tak sú matematicky spočítateľné. Ale to nevadí, na modeloch aj tak nikto nespozná, či som strih priamo nakreslila alebo vypočítala.
Chystáte už kolekciu na ďalšiu sezónu?
Už mám ušité veci aj na jeseň a pôvodne som ich sem chcela vziať, ale keď som si uvedomila, že tu budú letné kolekcie, tak som si to rozmyslela. Teším sa na ďalšiu sezónu, pretože šijem aj kožuchy, dokonca si ich nechávam špeciálne vyrábať, a to aj farbu. Už ich mám pár hotových, je to veľmi náročné a prsty mám potom pekne zničené.
Inšpirujú vás svetoví návrhári? Všimla som si, že jedna sukňa veľmi pripomínala model od slávnej značky Christian Dior.
Určite inšpirujú. Veľmi rada chodím do zahraničia a nakupujem tam látky. A práve raz v Maďarsku som v obchode objavila hodváb, ktorý bolo presne ako od tejto značky. Takže som sa nechala inšpirovať, tie kvety na sukni som si tiež namaľovala sama a bolo to. Takže sledujem zahraničných návrhárov a páči sa mi, že dnes je v móde takmer všetko. Keď som bola mladšia, tak to bývalo buď mini, alebo trebárs len cigaretové nohavice, dnes to nie je vyhranené.
Ako potom vyzerá váš šatník? Je plný?
Je to celá jedna miestnosť a potom mám ešte jednu, kde pracujem, a tam už mám tiež veľa vecí. V lete by som chcela usporiadať dobročinnú módnu prehliadku, aby sa to za pár korún rozpredalo a ja som mohla zase šiť nové veci.
Zdroj obrázkov: Nina Bednáriková, Moda.sk