Rozhovor: Pavlína Němcová exkluzívne o móde i svojej nadáciu Šanca Pavlíny Němcovej!

Na rozhovor s Pavlínou Němcovou sme sa v redakcii chystali dlho. Pomáhala nám ho dohovoriť
Markéta Krištofová z Obsession a nebola to náhoda. Pavlína sa totiž tento rok stala tvárou tohto
luxusného pražského multibrandového butiku, do ktorého jazdia nakupovať aj zákazníci zo Slovenska,
a ten sa zase rozhodol pomôcť Pavlíne zohnať peniaze pre jej nadáciu Šanca Pavlíny Němcovej. Je ale
zbytočné predbiehať, pretože všetko sa dozviete priamo od Pavlíny. Naše redaktorky, Lenka Komrsková
a Jána Maláková, vyspovedali Pavlínu nielen čo sa týka jej vzťahu k móde, ale tiež sa bavili o jej
začiatkoch v modelingu, o jej filmovej kariére a samozrejme aj o poslaní jej nadácie.

Lenka Komrsková:





Pavlína, vybavíte si, čím ste chcela byť ako malá? Trebárs vo svojich 12-tich
rokov.

V tých 12-tich som to ešte nevedela, ale okolo 15-tich rokov som chcela študovať farmáciu.
Chcela som mať svoju vlastnú lekáreň – to bola taká moja vízia. Ale všetko išlo úplne iným smerom.

Uspela ste v castingu pre agentúru Elite a odišla ste do Paríža v poriadne mladom veku. Aké
to bolo odísť ešte z vtedajšieho Československa do Francúzska?

Ja som to brala ako úžasný výlet do Paríža, takže som mala akurát vidinu pozrieť sa do
Francúzska a byť tam ten prvý skúšobný mesiac. To ma strašne lákalo.

Nezažila ste v Paríži kultúrny šok?

V tomto veku to neriešite. Ja som bola naozaj nadšená, že tam môžem stráviť toľko času a
prechodiť Paríž krížom krážom. Modeling som brala len ako takú povinnosť k tomu. Mala som to vždy
úplne inak posadené a o modelingu som ani nevedela, čo to je. Nikdy ma to nelákalo.

Takže ste sa s modelingom a módou zoznamovala až za pochodu?

Áno, až tam. Ja naopak, keď som k tomu pričuchla, tak som si hovorila: „No nazdar, čo to je
za hrôzu.“ (So smiechom.) Vôbec som nechápala pointu modelingu ako takého. Až keď som ju pochopila,
tak som si hovorila, že keď je niekto ochotný zaplatiť tak skvelé peniaze za to, že si vás párkrát
vyfotí, bola by som hlúpa, keby som to nevyužila. Takže som to vždy brala z tejto stránky.

Modeling ste vždy brala len ako profesiu. Aký je váš vzťah k móde?

Myslím, že úplne normálny, ako u každej inej ženy. Ja módne trendy samozrejme nejako sledujem
v časopisoch pre ženy, ako každá žena. Ale nie som tým vyložene ovplyvnená. Riadim sa skôr svojím
vkusom a svojim pocitom, čo sa mi páči a čo nie. Aby som nasledovala módne trendy – na to som nikdy
nebola, ani v tých 20-tich.

Čo sú najväčšie pozitíva modelingu z vášho pohľadu?

Peniaze (so smiechom). A tiež to, že človek mal možnosť precestovať a vidieť svet a za skvelých
podmienok, pretože nech už tá práca bola kdekoľvek po svete, klient vás vždy ubytoval v úžasnom
hoteli, na krásnom mieste. Fotilo sa vždycky v krásnom prostredí. Takže to cestovanie a také to
poznávanie sveta vďaka modelingu bolo skvelé.

Čo boli vaše obľúbené destinácie?

Sú miesta, kam sa niekedy vraciate viackrát, pretože je to obľúbená lokalita klientov pre
fotenie. Ale každé miesto má svoje osobité čaro. Mne sa aj tak najviac páči v Prahe.

Máte radšej Prahu ako Paríž?

Mám, určite. Aj keď ten ideál nikdy nie je ideál, to máte ako s ľuďmi, so vzťahmi a vôbec –
vždy by ste si z niečoho vzala kúsok a zmiešala to dokopy, lenže to nejde. Praha je mi samozrejme
oveľa bližšie, pretože som tu vyrástla. Myslím si, že kde má človek korene a rodinu, tak je to jeho
najobľúbenejšie miesto. Inak Paríž už ku mne taktiež prirástla, asi by som už bez nej tiež nevedela
žiť, ale chýba mi menej, než mi chýbala Praha, keď som viac žila v Paríži.

Ste teda momentálne viac v Prahe?

Áno, snažím sa byť viac tu, ale keď to vo finále spočítam, tak je to stále pol na pol.

Žila ste dlhšiu dobu aj v inom meste ako v Paríži?

Dlhšiu dobu nie. Žila som niekoľko mesiacov v New Yorku, ale nikdy to nebolo dlhšiu dobu.

Ako na vás zapôsobil New York?

New York je mesto samo o sebe. Je to skvelé mesto, keď človek nemá záväzky, nemá deti, má
pracovné ambície, tak to stojí za to stráviť tam nejaký čas.

Spriatelila ste sa s niekým v módnom priemysle?

Nemôžete povedať, že to sú priateľstvá, sú to viacmenej známosti. Tento svet je tak strašne
rýchly a vôbec ten kolobeh v ňom ide strašne rýchlo. Takže tam si nikdy nevytvoríte také tie
priateľstvá na život, pretože zakaždým cestujete s niekým iným a spoznávate stále nových ľudí. Mám
spomienky na úplne úžasných ľudí v tejto brandži, ako na fotografov, tak na módnych návrhárov a
ľudí pracujúcich v módnom priemysle – na štylistov, maku-up artistov, je ich veľa a sú medzi nimi
naozaj úžasní ľudia.

S akými návrhári ste spolupracovala?

Pre mňa bola taká srdcová záležitosť úplne na začiatku mojej kariéry spolupráca s Gianfranco
Ferré, ktorý bol vtedy hlavný dizajnér domu Christian Dior. Neviem, čím som ho zaujala, to mi nikdy
poriadne nepovedal, ale vtedy si ma z toho kvanta dievčat vybral. Zapáčila som sa mu natoľko, že mi
dal prvé veľké kampane, ako pre Dior, tak aj pre jeho líniu Gianfranco Ferré. Vďačím mu viacmenej
za taký ten veľký vstup do vrcholového modelingu.

Spolupracovala ste s Gianfranco Ferré aj neskôr?

Aj neskôr. On potom v Christian Dior skončil, ale potom náhle zomrel, takže toho času
bohužiaľ veľa nebolo.

Na akých titulných stránkach módnych magazínov ste sa objavila?

Tých bolo dosť. Elle, Vogue, Cosmopolitan, Marie Claire, Madame Figaro. To sú asi také tie
najdôležitejšie.

Máte ich schované? Alebo vaši rodičia?

Rodičia majú takú krabicu všetkého možného. Aj Paris Match, čo je najväčší a najčítanejší
týždenník vo Francúzsku, ktorý zahŕňa aj správy zo spoločenského života. Štáb Paris Match so mnou a
Evou Herzigovou priletel do Čiech 17. novembra 1989, aby tu o nás dvoch urobili reportáž ako o tých
prvých lastovičkách z východného bloku. A prileteli sme naozaj 17. novembra 1989, takže oni boli
nadšení, lebo mali dve reportáže v jednej.

V akej miere sa venujete modelingu v súčasnosti?

Ja som si skôr myslela, že v tejto brandži už dávno nebudem nijako aktívna a paradoxne, čím
som staršia, tým viac mám práce. Ja neviem prečo, je to zaujímavé. Možno je to fenomén dnešnej
doby, že klienti nechcú, aby mladé dievčatá propagovali krémy proti vráskam. Tak možno preto
siahajú po nás (so smiechom).

Máte snáď viac ponúk na krémy proti vráskam?

Teraz som mala trojročnú zmluvu s Lancaster. To bola skvelá zmluva, za tú som veľmi rada. A
teraz sme v rokovaní ohľadom ďalšej spolupráce, so značkou Vichy.

Zdá sa mi, že na rozdiel od modelingu je vašou skutočnou vášňou herectvo.

To áno, už pár rokov sa tomu snažím venovať, ale tam človek začína od nuly. A ja som naozaj
začala tak, že som si povedala, že najskôr musím prejsť nejakou prípravou, tak som sa vydala do New
Yorku do Actors Studio na kurzy. A potom som sa snažila získavať tie roličky, je to strašne zložité
odvetvie a ak tam nemáte také tie kľučky, ako sa kam dostať, tak je to o šťastí a o tom byť v
správny moment na správnom mieste. Ale stále si za tým idem a snažím sa k tomu dostať aj cez
produkčnú stránku. Snažím sa stavať na nohy aj filmové projekty, samozrejme, za účelom, aby som si
v nich zahrala (so smiechom).

Čo ďalšie plánujete v hereckom odbore?

Teraz je plánov viac, mám rozpracované viaceré projekty, ale zatiaľ o nich nechcem hovoriť,
kým nebudú konkrétnejšie. Ale teraz sme v prvom nakrúcaní jedného amerického seriálu. K tomu som
prišla cez kamerové skúšky. Teraz máme mesiac pauzu a potom budeme pokračovať cez leto. To je taká
aktuálna novinka. Potom je ešte jeden projekt, ktorý by sa mal nakrúcať v Indii. Je tu tiež ten môj
veľký projekt, 93, historický film, ktorý sa stále posúva dopredu, tak uvidíme, ako to dopadne.

Keď sa vrátime k móde – kto je váš obľúbený svetový návrhár?

Christian Dior alebo Ralph Lauren.

Budem pokračovať v takmer anketových otázkach – kto je váš obľúbený český návrhár?

Ivana Mentlová a Jakub Polanka.

Čo rada nosíte a kde rada nakupujete?

Väčšinou tie najjednoduchšie veci, tenisky, džínsy, tričko, košeľu.

Aká je vaša obľúbená komerčná značka?

Zara, Mango a H&M. Mám od nich naozaj veľa vecí. Snažím sa teraz trochu vytriediť skrine,
pretože už to nemám kam dávať a je tam veľa vecí z týchto reťazcov. Človek si samozrejme chce občas
urobiť radosť tým, že si kúpi niečo drahšieho, ale inak to kombinujem s úplne bežnými dostupnými
lacnými vecami.

Čím ste si naposledy urobila radosť?

Som tvárou butiku Obsession a ten tu zastupuje značky ako Emilio Pucci, Ralph Lauren alebo
Elie Saab. Tak zrovna od Ralph Lauren teraz prišla úžasná kolekcia – Ralph Lauren Collection, tak
som si zaobstarala takú koženú vestičku s nohavicami.

Jazdíte nakupovať do zahraničia?

Väčšinou nakupujem v Paríži.

Ako sa v Paríži nakupuje?

Tam sa nakupuje dobre, lepšie a lacnejšie ako u nás. Záleží, čo práve hľadáte, ale je tam
oproti Česku veľa miestnych značiek, malých butikov, ktoré nie sú tak masové ako je Zara, Mango,
H&M. Sú to lokálne značky, ktoré sú cenovo viacmenej v rovnakých reláciách ako veľké reťazce,
ale neuvidíte rovnaké modely na každom rohu na niekom inom.

Kde sa dajú nakúpiť lacnejšie dizajnové kúsky, ako napríklad v newyorských
outletoch?

V outletoch sú staršie kolekcie za úplne iné ceny, to určite stojí za to si tam zájsť. Ale
okrem New Yorku je veľa takých miest aj v našej blízkosť, napríklad v Taliansku. Pod Florenciou je
úžasná outletová dedinka, kde je veľa značiek, vrátane Prada, Gucci, Fendi, proste všetky. Stojí za
to si tam raz za rok zájsť a nakúpiť si.

A čo v Paríži?

Outletová dedinka je za Parížom u Disneylandu, ale záleží na tom, čo hľadáte. Pokiaľ práve
máte nakupovacia horúčku, tak je lepšie zájsť tam. Ale tá už u mňa našťastie pominula.

Takže vo Francúzsku by ste skôr odporučila lokálne značky?

Určite. Idete na prechádzku po Paríži a využijete toho, keď práve prejdete okolo pekných
malých butikov. Nezaberie vám to toľko času ako tie reťazce a keď si potrebujete urobiť radosť, tak
si ju urobíte peknými kúsky z pekných materiálov. Robia hodne z hodvábu.

Ktoré značky to sú?

Moja obľúbená je Maje, tam majú naozaj pekné veci, alebo Sandro. Trošku drahšia línia je
napr. Isabel Marant – ako vyložene francúzska značka má strašne veľký úspech. Alebo Vanessa Bruno.

Čo českí návrhári?

Určite tu máme tiež veľké talenty. Ja obdivujem tvorbu Jakuba Polanku a Ivany Mentlovej,
robia vskutku nádherné veci.

Češky sú často kritizované za to, ako sa obliekajú a za príklad sa im dávajú Francúzky. Ako
to vidíte vy?

Je to viacmenej pravda. Tu na ulici stretnete kvantum krásnych dievčat alebo žien, ktoré sú
od prírody krásne, čo je naša výhoda oproti Francúzkam, tie tak prirodzene krásne nie sú. Ale
Francúzky majú štýl, aj tá nie príliš pekná žena sa vie upraviť tak, že vyzerá krásne. Má šarm a
eleganciu, ktorá bohužiaľ českým ženám chýba. České ženy eleganciu nemajú, je to smutné, ale je to
tak.

Čím si myslíte, že to je?

Neviem, či ženám pokazili vkus tie predchádzajúce roky. Ale je to skôr otázka 80. a 90.
rokov, pretože keď som videla fotky mamičky a žien v 60., 70. rokoch, tak tie sa naopak vedeli
krásne obliecť, mali štýl, vyčesané drdoly, každé ráno sa upravovali. Aj tie šaty si šili samy a
vyzerali naozaj noblesne a malo to eleganciu. Tak neviem, kam sa to vytratilo, nemôžeme to hádzať
na komunizmus. Tá elegancia bola v 60., 70. rokoch, to bola éra plná komunizmu a ženy tu vyzerali
krásne. Ale od 70. rokov, ako keby sa to uťalo a neviem, či to bol germánsky vplyv, nerozumiem
tomu. Je to škoda, pretože za tých skoro 25 rokov, čo uplynulo od revolúcie, sa to zase mohlo
niekam vrátiť, ale bohužiaľ.

Ako ste sa ako malá obliekala vy?

Mne šila veľa vecí mamička. Vždy si ma tak piplala a všetko šila doma. Takže to bola možná
mama, kto mi dal istý štýl a nejaký vkus. Vždy sa to snažila farebne zladiť, čo tu ženy príliš
nevedia. Nie nadarmo sa hovorí, že v jednoduchosti je krása. Tu sa to až moc prekonbinováva a potom
je z toho celkový paškvil.

Čo si rada oblečiete cez deň a navečer?

To skôr záleží od nálady a napríklad aj od toho, čo mám v ten deň robiť. Keď mám trochu
voľno, tak nasadím tenisky a džínsy a idem. Keď sa prebudím s náladou, že chcem byť taká
elegantnejšia, tak si vezmem šatôčky.

Máte v skrini nejaký kúsok, čo je pre vás skutočný poklad?

To nie. Ja na takých veciach moc nelipnem. Ja lipnem na veciach, ktoré sa nedajú kúpiť. Takže
to je potom o niečom inom.

Jana Maláková:





Nadviažem na to, čo ste teraz povedala, že lipnete ďaleko viac na veciach, ktoré si nejde
kúpiť. Rada by som s vami totiž hovorila o vašej nadácii Šanca Pavlíny Němcovej. Ak sa nemýlim, sú
to tri roky naspäť, čo vznikla.

Áno, svoje počiatky má v roku 2010, ale až v minulom roku som sa jej začala venovať úplne
naplno a stavať celú nadáciu na nohy. Až teraz dostala skutočnú formu.

Aký bol úplne prvotný impulz k jej založeniu?

Už dlhé roky som sa pripájala k už existujúcim charitatívnym projektom a potom ma oslovili
určití ľudia, či by som sa nechcela stať tvárou jedného nadačného projektu, ktorý mali v pláne
založiť. A to mi dalo ten impulz, pretože som si povedala, že je zbytočné byť tvárou. Pretože keď
už by som sa mala pripojiť k niečomu väčšiemu, tak nech už to má nejakú formu a môžem to korigovať
sama. Je síce pekné dať niečomu tvár, ale nikdy neviete, ako to oni budú vo finále spravovať. Takže
som si povedala, že keď už som sa dostala do štádia, kedy moja tvár môže niekomu pomôcť, tak to je
ten správny moment sa začať nadačnej činnosti naplno venovať a využiť to, čo mám za sebou, a
upozorniť na problémy iných, získavať peniaze a pomáhať, kde to je potrebné. Inak som nikdy
neholdovala nejakej popularite, tomu sa skôr stránim, ale k čomu inému ju využiť. Aj keď čo to
vlastne popularita je, že? To by sme tu mohli viesť filozofickú debatu. Ale keď sa človek stane
nejakým spôsobom populárnym, tak k čomu tá sláva má slúžiť inému, než k upozorňovaniu na problémy
iných a následnej pomoci.

Je veľkou zodpovednosťou stáť na čele nadácie. Myslíte si, že to pre tú danú organizáciu má
len výhody?

Určite tam nie sú len výhody, pretože samozrejme viete, aký svet je, existujú aj zlí ľudia.
Môžu nám hádzať polená pod nohy, ale keď s tým človek počíta, tak tomuto sa už musí iba zasmiať.
Najdôležitejšie je pomáhať a umožniť tým deťom, ktoré to potrebujú, lepší život. O to mi ide. Ak
niekto na mňa bude hádzať zlé veci, tak to je jeho úbohosť. A takých ľudí tu nepotrebujeme.

Vy ale nepomáhate v úvodzovkách len deťom, vaša nadácia sa zameriava aj na seniorov. Prečo
ste k pomoci deťom z detských domovov pridala práve pomoc seniorom?

Pretože to sú dve skupiny, ktoré potrebujú najviac pomôcť, takže ako deti, ktoré sú bezbranné
a za nič nemôžu, tak tí starí ľudia, ktorí žiaľ už nemajú silu a vitalitu, aby sa o seba a svoje
okolie postarali. A keď sa potom koľkokrát na ne vykašlú aj ich deti, tak im je potrené pomôcť,
pretože si myslím, že veľa starých ľudí nežije peknú starobu. Za to čím si v živote prešli, si to
skutočne nezaslúžia.

Aké projekty má vaša nadácia za sebou a aké ďalšie teraz plánuje?

Začali sme dva projekty pre deti, jeden je zameraný pre lepší štart do života a druhý je
šanca, ako nájsť sám seba. To je vlastne o tom, že v detských domovoch je veľa talentovaných detí
alebo aj detí, ktoré majú vervu a chuť venovať sa trebárs konkrétnemu povolaniu, a paradoxne detské
domovy nemajú financie, aby im učebné odbory platili. Hoci to sú malé sumy, tak detské domovy na to
nemajú prostriedky. Každé dieťa preto potrebuje mať sponzora, ktorý mu to umožní. Nám to väčšinou
umožňujú rodičia alebo naše najbližšie okolie, ale im to nikto neumožní. Takže sa stáva, že v 18
rokoch sa za nimi zavrú dvere detského domova a sú so základným školským vzdelaním, bez konkrétneho
vyučenia, vydaní napospas. Čo ich potom môže čakať za život?

Áno, to máte pravdu. Takže je vlastne najdôležitejšie umožniť im prípravu na život, ktorý
budú žiť, až odídu z detského domova…

Keď som sa začala zaoberať touto problematikou, aby som zistila, kde je potreba pomôcť, tak
som zistila, že to samozrejme nie je o tom, že do detského domova pošlete sem tam nábytok alebo
hračky. Keď obchádzame detské domovy, tak vidím, že deti žijú v materiálno pekných a postačujúcich
podmienkach. Veľa sponzorov, ktorí sa prezentujú tak, že pomáhajú detským domovom, im pošle pár
hračiek a tým to pre nich končí. Áno, nech to robia, na jednu stranu je to skvelé a ďakujeme im,
pretože aspoň tie podmienky detí v detských domovoch nie sú tak biedne, ale tie deti potrebujú
pomoc úplne inde. Je to o záujme o ne a hlavne o tej pomoci ku konkrétnemu povolaniu. A aj keby to
nebolo povolanie, tak sú tam deti talentované na športy alebo na umenie, tým hradíme všetky
mimoškolské aktivity a tým pádom im dávame šancu, že sa z nich vďaka usilovnosti, ktorú niektoré z
nich naozaj majú, stanú profesionálni športovci – trebárs nový Jaromír Jágr. Keď sa podarí zmeniť
osud aspoň jednému dieťaťu, tak je to výhra.

Deti potrebujú pomôcť vo vlastnom štarte do života, ale ako budete pomáhať
seniorom?

Tam sme práve v hľadaní toho správneho. Máme zatiaľ program, ktorým umožňujeme krajšiu
starobu, ku ktorej patrí aj kultúrne vyžitie. Ale samozrejme by som chcela pomôcť viac, len ešte
hľadáme tú správnu cestu, čo nie je úplne najjednoduchšie. Zaoberáme sa touto problematikou,
trebárs i s pomocou domova seniorov na Palatě na Prahe 5. S nimi hľadáme naozaj takú pomoc, ktorá
by plnila ten správny účel. Takže sme v hľadaní správnej cesty.

Činnosť nadácie musí byť psychicky veľmi náročná. V jednom televíznom dokumente som videla
scénu, kedy vás srdcervúco objalo malé dieťa z detského domova. Musím priznať, že ma to veľmi
dojalo.

To človeka dojme vždycky. Návštevy detských domovov sú náročné, zakaždým chcete s niekým
odísť. Je vidieť, ako veľmi im chýba záujem o ne, akonáhle ho prejavíte, tak oni sa na vás upnú,
úplne k vám priľnú a nechcú vás opustiť, pretože toto je to, čo im najviac chýba.

Ako sa s tým všetkým potom vyrovnávate?

Psychicky je to veľmi náročné a netýka sa to len malých detí, ale aj tých väčších. Minulý
týždeň som bola v Novom Strašecí, kde sú viac menej deti okolo 14-15 rokov a vyššie, takže tam nie
sú úplne tí najmenší. Aj medzi nimi sú skutočne citovo strádajúci jedinci. Zrovna tam bol jeden
chlapec, ktorý je navyše mentálne zaostalý, a ten túžil len a len po objatí. To vás tiež veľmi
dojme. S tými malými je to ešte ťažšie, ale tým skôr si hovoríte, že je potrebné im pomôcť k tomu,
aby videli nejaký zmysel života.

Ako by sa mal človek počas návštevy detského domova správne správať? Dochádza tam k veľmi
dojemným chvíľam, asi by som nevedela, či v ten moment slzami niečo nepokazím.

Úprimne, to tiež nikdy neviem, vždycky vás tá situácia dojme, ale v momente, kedy tam ste,
chcete tým deťom dať maximum citu a lásky. Niekedy vás napríklad aj prosia o nejaké veci a pre mňa
nie je možné, aby som nedodržala to, čo som sľúbila. Našťastie sa mi darí to vždy dodržať, za čo
som rada.

Bohužiaľ poskytnúť rodinu všetkým tým detičkám nie je možné, ale neuvažovala ste o adopcii
aspoň jedného dieťaťa?

To viete, že vás to napadne. Zakaždým, keď tam ste. Ale to bohužiaľ nie je tak jednoduché.

Aký je neziskový sektor vo Francúzsku? Čím sa líši od toho nášho českého?

Vo Francúzsku je to iné, nie je tam toľko charít ako u nás. Vyrojilo sa tu naozaj veľa
organizácií a nie všetky idú za tým správnym účelom, čo samozrejme hádže zlé svetlo aj na tie,
ktoré to robia za účelom pomoci. To sa našťastie vo Francúzsku nestáva, pretože tam je tento systém
fungujúci už naozaj dlhú dobu, neboli tam tak rázne zmeny, ako boli u nás napríklad v roku 1989,
takže ten systém je iný. Charitatívnych organizácií je tam menej, ale idú za tým správnym cieľom.
Navonok síce nie je vidieť toľko neziskových organizácií, ale funguje to lepšie ako tu.

Zrejme potom u verejnosti nevzniká tak silná nedôvera k neziskovým organizáciám, akú môžeme
sledovať v Čechách.

Presne tak, pretože tu tá nedôvera vznikla skutočne veľká a chápem z čoho, pretože keď sa
človek pozrie okolo a začne sa tým zaoberať, tak mnohé zistí. V Českej republike sa dá robiť veľa
vecí, až vám je z toho naozaj smutno, čo tí Česi po 24 rokoch od revolúcie nevymysleli, mnohokrát
je to naozaj viac nepekných vecí než tých pekných. Našťastie nie všetci sú takí.

Lenka Komrsková:




Ste tvárou butiku Obsession, s ktorým ste spojila sily aj prostredníctvom vašej nadácie,
keď ste spoločne zorganizovali charitatívnu predajnú akciu. Ako akcia prebiehala?

S pani Ferby, majiteľkou butiku Obsession, sme sa dohovárali, že budem tento rok ich tvárov a
že nafotíme kampaň. Ona sama mi ponúkla, že by to chcela prepojiť s nadáciou a získať ešte ďalšie
financie pre môj nadačný fond. O to viac ma táto spolupráca zaujímala a vo finále som za to strašne
rada. Tejto spolupráce si strašne vážim, pretože pani Ferby sama navrhla usporiadať charitatívny
bazár u nej v butiku. Do predaja dala všetky staršie kolekcie s tým, že sa predávali za symbolické
sumy – 5 tisíc, 10 tisíc korún maximálne a to boli modely, ktoré predtým stáli 50 tisíc a viac.
Takže sme usporiadali jeden tento Bazárik na konci februára a chystáme ďalšie v septembri. Musím
povedať, že som bola sama veľmi prekvapená záujmom ľudí a tým výťažkom, ktorý sme získali. To bolo
skvelé.

Výťažok išiel na deti alebo na seniorov?

Teraz sa to rozdeľuje medzi deti. Platíme trebárs zváračský kurz, kurz automechanika s
internátom v Mladej Boleslavi, kurz cukrárky a podobne. A to by ste neverila, koľko je záujmu o
urobenie vodičských preukazov. Každý vodičák stojí 9 500 Kč (poznámka. 380 €) na dieťa, takže za
100 tisíc máte vodičské preukazy pre desať detí. Tých detí je veľa a v dnešnej dobe je ťažšie
uchádzať sa o nejaké pracovné miesto bez vodičáku. To je teraz taká novinka, s ktorou za nami
prišli riaditelia detských domovov – či by sme boli ochotní zaplatiť deťom túto aktivitu. Tak som
hovorila, že to je samozrejmé. Ale je to 10 vodičských preukazov a 100 tisíc máte preč, takže tie
peniaze idú rýchlo preč a pomalšie sa získavajú. Ale snažíme sa.

Plánujete nejaké ďalšie projekty s butikom Obsession?

Butik Obsession bude koncom mája organizovať Obsession golfový turnaj a počíta sa, že by sme
z toho mohli tiež získať pár korún od účastníkov golfu. Každý by mohol prispieť. Snažím sa to
získavať rôzne, je to korunka ku korunke a vo finále môžeme zase niekomu pomôcť.

Ako s vybranými financiami pracujete?

Celú túto charitatívnu aktivitu robím tak, že sú dokladovateľné všetky konkrétne sumy – kam
išli, komu išli, ktorému konkrétnemu dieťaťu. Nie je to nepriehľadné. Veľa organizácií vyberie
peniaze a povie, že to išlo na nejaký projekt. Môže sa tak robiť toľko podvodov. Ale tu nie. My
máme aj vysvedčenie, potvrdenie, že deti ten kurz absolvovali, ako ho absolvovali, vodičák – to sú
všetko tak konkrétne veci, že je to preukázateľné a hmatateľné. Chcem to robiť týmto spôsobom a nie
povedať, že cieľom je len robiť určitý projekt. To naozaj nie. To by som sa musela hanbiť sama za
seba. Nechcela by som robiť niečo, kde nie je zodpovedné a preukázateľné, že to naozaj slúži
niekomu konkrétnemu.

Chcete sa tým vyhnúť aj spochybňovanie z vonku?

Presne tak. To by som to radšej nerobila vôbec. Keby to malo byť pochybné, tak prečo by som
to robila.

Zdroj obrázkov: Halin Selasicz (fotografie z Reprezentačného plesu pre Prahu 1), archívne
fotografie poskytla Pavlína Němcová, fotografie z detských domovov sú z webu nadácie
Sancepn.cz