nožov a výkriky „ja vás tu všetkých zabijem!“ Bežím rýchlo domov volať policajtov. Keď potom
odchádzali, spýtala som sa ich, či nechcú podpísať svedeckú výpoveď. Bolo mi divné keď povedali, že
nechcú. No asi vedia čo robia, pomyslela som si.
komisiu. Pred ôsmou som poslušne stála predo dvermi s príslušným číslom, z ktorých sa ozýval
hlahol. Asi štvrťhodinu po ôsmej prišiel sebavedomý elegán, prezieravým pohľadom prešiel po mne,
stepujúcej v chladnej chodbe a zmizol za dverami. Neviem ako dlho by hlahol za dverami pokračoval,
keby som rázne nezaklopala a neoznámila, že som predvolaná na ôsmu hodinu. Vôňa čerstvo uvarenej
kávy prerazila až na chodbu, hlahol ustal a ja som vstúpila. Pri stole sedeli v luxusne vykúrenej
kancelárii štyria ľudia pri kávičke. Mňa posadili ku stene naproti a začali s výslúchem: „Ako ste
mohli vidieť bijúcich sa ľudí od cesty, ako ste mohli počuť a rozumieť výkrikom na takú
vzdialenosť…?“
„Vy ma tu vypočúvate ako nejakého zločinca a nie ako svedka,“ ohradila som sa. Dostalo sa mi
poučenia, že mi môže byť udelená pokuta 200 Kč, pokiaľ nebudem odpovedať na položené otázky.
Vydržala som ďalšie dve minúty potupného výsluchu, potom som pánov dôrazne upozornila, aby sa s
otázkami poponáhľali, lebo som kvôli nim vstávala o piatej ráno, aby som sa závejami prehrabala do
dvadsať kilometrov vzdialeného mesta a chcela by som sa bezpečne vrátiť. Opäť som bola umravnená,
že nemám rušiť vypočúvanie. Čo úsilia ma stálo ovládnuť sa a vydržať až k podpisu svojej svedeckej
výpovedi! A potom som sa už len počula, ako cedím pomedzi zuby: „Tak kvôli pár ponižujúcim otázkam
a jednému podpisu ste ma ťahali takú diaľku? To mi nemohli dať na mieste podpísať protokol
policajti, ktorých som zavolala? Kvôli tomuto tu musia sedieť štyria ľudia, pre ktorých sa musí
kúriť, ktorým sa musí platiť mzda? Potom teda nie je divu, že v tomto štáte chaos! “ Ich ústa
dokorán budem vidieť ešte veľmi dlho…