„Netypicky slnečné jesenné počasie vyhnalo z výbehov v londýnskom parku St. James ak inokedy
nevšímavých pelikánov. Majestátne vtáky sa rozhodli nachytať posledné tohtoročné lúče slnka na
lavičkách, z ktorých sa dokonca pokúsili vyhnať posedávajúcich ľudí. Miestni už sú na drzých
operencov zvyknutí, takže všetko berú, ako by sa nič nedialo…“ Blesk.cz
Sestra mi rozprávala, ako na chalupe, kde okrem svojho psa strážila aj môjho, si s mužom
pripravili pod lipu kreslá vystlané kožušinovými prikrývkami, na stôl kávičku s koláčom…, a než
sa vrátila z kuchyne, boli obe kreslá obsadené psami. Pretože nemali to srdce zvieraciu pohodu
rušiť, sadli si na klátiky pri dreve a bavili sa pozorovaním psích pohodárov.
To mi pripomenulo príhodu s našimi mačkami. Vtedy sme si na terase pod slnečník, k ratanovým
kreslám, prestreli na stôl cibulakový servis s čajom, smotanou a čerstvo upečeným perníkom. Než sme
sa k posedeniu dostali, uvelebili sa do kresiel naše dve mačky. Každá na jedno. Na to, že sotva
opustíme nejaké miesto a mačky ho okamžite obsadia, sme si zvykli. Ale tentokrát to bol pohľad pre
bohov. Odfotila som ten mačací piknik, s obrázkom sa teším a vôbec mi nevadí, že sme nemali to
srdce ich vyhodiť. Lenže vysvetľujte to návšteve, ktorá nás vtedy pristihla, ako sedíme s mužom na
schodoch terasy, každý v ruke hrnček a koláč a mačky pri prestretom stole.
Dodnes sa „mačacie pomery“ u nás tradujú po známych aj rodine. Ale čo. Stále lepšie, než keby
sa o nás hovorilo, že zvieratá týrame…
Nehanbite sa priznať, že tiež milujete zvieratká. A opatrujte sa. L. Č.
Zdroj obrázku: Canstockphoto.com