„Rodičia idú večer do divadla a pustia svojmu dieťaťu gramofón, aby po dopočúvaní platne šlo
spať. Príjdu o dve hodiny, dieťa bije hlavou o múr a volá: „Chcem!, Chcem!, Chcem!” a z gramofónu
sa neustále ozýva: „Deti, chcete počuť rozprávku? Deti chcete počuť rozprávku? Deti, chcete počuť
rozprávku…?”
Nezpomínam si, že by nás niekedy rodičia nechali samých doma. My sme mali šťastie, čítali nám
pred spaním naozajstné rozprávky. Niekedy bol ale otecko taký unavený, že sotva položil noviny a
začal rozprávať, spadla mu hlava na prsia a zaspal. A pretože my, barbari jedni, sme ho stále
budili, niektorá rozprávka potom vyzerala napríklad takto: „Žila raz jedna myšička a tá si vyvŕtala
dieru až na pražský hrad a pán prezident ju…” Tati, tati, triasli sme s ním, tá myška môže na
hrad? Tak ďaleko? Otecko sa vždy zľakol a spustil znovu: „Vyhrabala si dieru do komory v domě a
zožrala tam pirohy, ktoré pani prezidentová pripravila pre sovietsku návštevu…” „Tati, ty si zase
v Prahe! To si čítal v novinch a nie v rozprávke!” Otecko si pretrel oči, zabručal „sakramentská
práca!”, chytil knižku a rozprávky nám radšej prečítal. A potom sme zaspali všetci a spali a spali
a spali. Nádherné časy.
Ilustrace: Marcela Weissová
