to, že ste v dôchodku“, povedala mi usmievavá masérka v kôpeľoch. „Pokojne by som vám hádala o päť
rokov menej.“
To poteší každú ženu. Dostala väčší tuzér a ja hne´d lepšiu náladu. Preto, keď sa ma neskôr nová
susedka pýtala na vek, koketne som povedala: „Hádajte!“
Znaleckým pohľadom ma prešla od hlavy po päty a nakoniec povedala: „Určite nemáte viac
šesťdesiatdva!“
Ani sa mi nepodarilo skryť zdesenie v očiach, lebo zbledla a zakoktala: „Ježiš, nehnevajte sa.
Oni dnes niektorí dôchodcovia vyzerajú lepšie ako štyridsiatnici…“ Mala som päťdesiatsedem a bola
som pekne naštvaná. „To ma určite tipovala podľa manžela,“ snažila som za zvaliť vinu jej zlého
úsudku na niekoho iného. Keby používal traky aby mu nepadali nohavice až pod pupok! Alebo tá jeho
dedkovská čapica! Keby nemusel, tak ju neodloží ani v posteli! Vraj aby mu neťahalo na hlavu! Pri
týchto úvahách som sa upokojila a dostala nad vec. Pekne som sa na susedku usmiala.
„Vy sa na mňa nehneváte?“
„Naopak“ povedala som. „Ja už totiž milá pani, mám sedemdesiat a a tak ste ma veľmi milo
potešili…“