v noci 17. februára zničujúci požiar, o ktorom informovala TV NOVA, len málokto by vedel, že takýto
útulok pre kone vôbec existuje. Veď aj kone majú právo dožiť svoj život dôstojne. Kôň predsa nie je
vec, ktorú môžeme vyhodiť do odpadu, keď nám prestane slúžiť. Je živý, cítiaci tvor, rovnako ako
človek…“ (Hana Formánková)
nemysliacich len na svoj osobný prospech. A paradoxom je, že ľudia ako ona väčšinou sami nič
nemajú. Keď si k nám susedka, sama žijúca zo sociálnych dávok, prišla požičať peniaze, aby mohla
kúpiť starého týraného koňa, snažila som sa jej kúpu vyhovoriť. Veď sama nemá niekedy čo do úst.
Nedala ale inak a koníka kúpila. Dlh poctivo splatila a koník Lukáš sa teší jej láskyplnej
starostlivosti. Spolu s ním po záhrade behá ako jeho bodyguard stará koza v doprovode dvoch husí
labutích v dôchodkovom veku. Okoloidúci si poťukávajú na čelo: „Načo chová to, čo neprináša užitok?“
Lenže čo je to úžitok? Pre niekoho hus na pekáči, pre iného vajíčka na predaj, pre niekoho
pocit, že niekomu mohol pomôcť. Rada chodím za Lukášom do záhrady s nejakým tým pamlskom pre neho.
Stačí zavolať. Pribehne, zaerdží, zahrabe kopytom, keď ma vidí, a to aj keď nič nenesiem.
Jednoducho pozdraví. Možno tiež budím úsmevy na tvárach okoloidúcich, keď sa s ním rozprávam a
hladím jeho starú šedivú hlavu…
Nedávno pribehla susedka s očama plnými sĺz, že vo zverimexe majú v klietke malého „úbohého“
vlčiačika, tak nech jej, preboha, požičiame na jeho kúpu peniaze, že sadne na autobus a hneď po
neho pôjde. Našťastie sa našiel iný dobrodinec, ktorý psíka kúpil. Musela sa tak uspokojiť s tými
ôsmimi psami, čo už má. Ono niekedy čoho je veľa, toho je príliš…