„Džínsy? Hippie štýl? Alebo dokonca punk? Nepredstaviteľné! Teda aspoň v 70. rokoch v Československu. Vtedy sme mohli len závidieť našim západným susedom, zatiaľ čo sme sa navliekali do polyesterových a polyamidových modelov.
U nás skrátka vládli umelé hmoty. A v noci? To sa ženy navliekali do dlhých asexuálnych hábitov. O tom, čo všetko sme si v 70. rokoch dokázali navliecť na seba a hrdo to nosiť, priniesla svedectvo výstava Kvety v smetiaku v Umelockopriemyslovom múzeu v Prahe…” Aha!
Keď sa tak človek otočí späť, musí priznať, že v tých dobách odporných dederónov, silónov, krimplenov, bolo aj niečo pekného. Hoci napríklad len nostalgiou prifarbené spomienky. „Ideme na ples,” povedala vtedy kamarátka a vytiahla šijací stroj. „Ja nejdem,” povedala som. Nemala som šaty a myslela som to vážne. „Kúpila som ti látku a mám pre teba vymyslený aj strih,” povedala pri navliekaní nite do mašiny. Zmerala ma, začala strihať, endlovať a špendliť. „Keď ju to baví, nech si šije,” dala som sa do umývania nahromadeného riadu.
„Ples začína za tri hodiny, to sa ani nestačím vykúpať a namaľovať.” Fakt je šialená, trieskala som riadom. Keď mi zelené krimplenové šaty (ako ja som tú farbu neznášala!) začala skúšať, spozornela som. Ono to fakt vyzeralo pekne. Strih dal vyniknúť prsiam, kimonové rukávy ukryli športové ruky a hráškovo zelená k čiernym vlasom, kto by to povedal, vyzerala pekne. „Aj tak to nestihne dokončiť,” utešovala som sa, pretože sa mi nikam nechcelo. Stihla to. Dokonca mi k šatám ušila aj taštičku – pompadúrku.
Než som sa učesala a nalíčila, stála ona pripravená na odchod. Na ples sme síce prišli o trochu neskôr, ale stál za to. Nikdy som nemala väčší úspech u tanečníkov než v šatách nenávidenej farby aj materiálu. A nielen to. Šaty som nosila ešte niekoľko rokov a nerozlúčila by som sa s nimi, keby mi rodina nevyčítala, že už sú príliš okukané. Už nikdy som ale také krásne šaty nezohnala.
Aj na zlé časy môžu byť pekné spomienky.
Zdroj obrázkov: Fotolia.com
