Už dlho si prajem veľkú nástennú mapu sveta. Každé dejisko novej správy by som si potom mohla na mape ukázať, a tiež každú krajinu, kde sme my alebo naše deti boli, označiť vlajočkou. Než si ju ale kúpim, kúpila som si aspoň mapku sveta na blogu iDNES, kam píšem. S každým svetelným zablikaním na maple, v mieste práve čítajúceho čitateľa, sa mi rozsvietia aj odložené spomienky.
Paríž – Manet, Monet, Siena, Eiffelovka, Louvre…, Švajčiarsko – Alpy so zasneženými vrcholkami, okná horských viliek plné kvetov a pasúce sa stáda akoby plyšových kráv so zvončkami…, Rakúsko predvianočná nasvietená Viedeň, celá akoby z krajok…, Maďarsko – Balaton s vodou po kolená, Tokajské víno, čardáš.., Grécko – Olymp, Athény so striedaním stráží, Meteory s kláštormi na samom vrcholku hôr, veštiareň Delfy s Pýthiou…, Bulharsko – Sozopol, Albena, Zlaté Piesky, nám ukradnutý čln, na ktorom preplávali domorodci do Turecka. Kanárske ostrovy – Tenerife s nemennou klímou, kde staré manželské páry z celého sveta prečkávajú nevľúdnu zimu…, Alžírsko – biele terasovito sa k moru zvažujúce mesto, moje detstvo s černoškami a arabskými deťmi… Španielsko – Peniscola – oslava Panenky Márie Snežnej a býčkovia v uliciach pri jej oslave…, Tunis – mesto Mahdia, v ňom luxusný hotelový areál, opak bol ale za bránami hotelu… Páni! A tých blikajúcich svetielok na mapke, kde som nebola a už nebudem! No tak nebudem. A čo? Kúpim si mapu Slovenska a budem si na nej označovať vlajočkami miesta, kam sa ešte za krásami vlasti, ak dá pán boh, hovorím. Hoci by to bolo len za humná a možno o palici. Nádej umiera posledná.
Zdroj fotografií: Fotolia.com