„Keď mi niekto povie, že by chcel mať veľký dom a v ňom všetky svoje dospelé deti aj s rodinami,
mám chuť sa ho spýtať, pokiaľ náhodou nespadol niekde na hlavu. To bolo prianím aj Rudolfa
Hrušínskeho staršieho, ktoré sa mu vyplnilo. Neviem neviem, či jeho prekonané infarkty boli len z
množstva pracovného vyťaženia…“
Naša mamička nás, zaplať pán boh, nemohla míať pokope, napriek tomu mala k infarktu často veľmi
blízko. Spomínam si, ako jedna z mojich sestier, je nás päť dievčat, sa krátko po svadbe prirútila
ako Fitipaldi k mamičke s tým, že už toho svojho blbca nechce nikdy vidieť, a že ihneď, najlepšie
ešte dnes v nedeľu, požiada o rozvod. Nepožiadala. Lenže mamička po takýchto jej príhodách mala
vždy hlavu ako slon. Celú noc chudák od starostí nespala, aby sa druhý deň dozvedela, že sestra
bola s manželom na skvelej večeri a že je to vlastne véééľmi dobrý chlapec. Akoby to nevedela už
pred tou večerou.
A teraz si do toho predstavte množstvo vnúčat. Jedno je choré, druhé v puberte na zabitie,
ďalšie sa chce rozvádzať alebo odísť do cudziny… Je starým ľuďom treba toto všetko znovu
prežívať? Veď oni si už svoje starosti s nedospelými deťmi predsa prežili. Nestačí tie milované
vnúčatká a dospelé deti vidieť raz za mesiac? Niekedy je toho na radosť aj na zlosť až až.
