a kresťan sa niečím takým vôbec nemá špiniť. Kresťanské ženy nech sa obliekajú slušne, čisto,
skromne a nenápadne. Nech sa nehnevá, nenatáčajú si vlasy a nepoužívajú kozmetiku. Písmo to
zakazuje…“
ale kvôli početnej rodine nemohla dovoliť. Keď sa definitívne presvedčila, že ho nebude mať, stal
sa vraj „zázrak“ – prišla nečakane k peniazom a vytúžený sveter si nakoniec mohla kúpiť.“
Tiež som ako malá chodila do kostola. Nedeľné omše boli na dedine jednou z kultúrnych akcií.
Návštevníci, muži aj ženy, si do kostola obliekali to najlepšie, čo mali. Muži obleky a klobúky,
ženy „nedeľné kabáty“, na hlavách pestré šatky či klobúčiky, babičky šatky tmavé. Kabelka nesmela
chýbať. No a deti, slušne a čisto oblečené (bolo pre ne veľmi ťažké prísť tak aj spiatky domov),
mali na hlave šatky či doma pletené čapice.
V tej dobe ma mamička vypravila, v čistom oblečení a s šatôčkou na hlave, za sestrou vydatou
do Bratislavy. Otvoriť mi prišla svokra sestry, bývalá grófka, ktorá bola, čo sa týka oblečenia,
každým kúskom dáma. Tá, miesto pozdravu, nado mnou zalomila rukami. „Čo to len máš, Libuška, pre
boha živého, na hlave?“ Zostala som, ako obarená. Keď som si ohmatala hlavu a zistila, že ona aj
šatka sú v poriadku, oddýchla som si. Nie tak pan svokra. Dostalo sa mi kázania, že tu nie som na
dedine, ale v „spoločnosti“, že tu musím chodiť oblečená inak. Nakoniec mi pani grófka narazila na
hlavu baret, v ktorom som vyzerala ako debil. Lenže to by som nebola ja, ab som si nechala urážať
moju rodnú dedinu. Môj domov! Sotva som vyšla z domu, baret som strčila do vrecka, nasadila si
šatku a zdravila každého. Okoloidúci sa prekvapene usmievali a vraveli, že som slušné dievčatko. A
vidíte, šlo to aj bez baretu.
Každému, čo jeho je. A opatrujte sa. L. Č.