Zažívame to všetci. Prídeme niekam na návštevu a pozorná hostiteľka alebo hostiteľ nám ponúknu
papuče. Niekto ochotne príjme, ale my ostatní odmietame.Poznám veľa vytrvalých „ponúkačov“, kterých nemožno odradiť. Slušné odmietnutie im nestačí. Stále
mi tie hlúpe papuče pchajú a mňa to začína štvať. Nechcem papuče. Nechcem si obuť papuče o päť
čísel väčšie, ťahať ich po zemi a myslieť na to, že predo mnou ich nosilo x ďalších ľudí. Rôznych
ľudí so spotenými, špinavými nohami alebo nedaj bože s plesňou. Fuj, je mi z toho zle.
Nie je mi jasné, prečo prosté a zdvorilé „nie, ďakujem“ nestačí. Prečo hostiteľ nechápe, že
rozčaptané papuče naozaj nosit nechcem? Myslia si snáď, že som hanblivka a je mi trápne si o ne
povedať? Neviem, ale vytrvalé odmietanie a vysvetľovanie, že mi zima na nohy naozaj nie je, ma už
unavuje.
Jednoducho papuče nechcem a sama ich návštevám nenútim. Prečo aj? Byt je teplý, všade koberce
a u niekoho iného aj tak človek sedí na pohovke a nikde nepobehuje. Zaujímalo by ma, koľko ďalších
krajín tento zvyk má. Hádam, že jich asi veľa nebude. Tie ostatné krajiny by sme možno mali
nasledovať alebo aspoň začať prijímať vetu: „Ďakujem, nechcem.“
