„Architekt Gustave Eiffel postavil svoju vežu v Paríži v rokoch 1887 až 1889 pri príležitosti
Svetovej výstavy. Tristo robotníkov pri jej stavbe spojilo viac než 18 tisíc železných dielov. Celá
veža vrátane jej neželezných častí váži zhruba 10 000 ton. Jej špička sa za veterného počasia
vychyľuje o šesť až sedem centimetrov. Na Eiffelovke sú okrem iného aj dve reštaurácie – v prvnom a
druhom poschodí veže. Najvyššia vyhliadka sa nachádza 275 metrov nad zemou..“ Wikipedia
Svetovej výstavy. Tristo robotníkov pri jej stavbe spojilo viac než 18 tisíc železných dielov. Celá
veža vrátane jej neželezných častí váži zhruba 10 000 ton. Jej špička sa za veterného počasia
vychyľuje o šesť až sedem centimetrov. Na Eiffelovke sú okrem iného aj dve reštaurácie – v prvnom a
druhom poschodí veže. Najvyššia vyhliadka sa nachádza 275 metrov nad zemou..“ Wikipedia
Sedíme pod Eiffelovkou a jeme zmrzlinu. Na vedľajšej lavičke kŕmi stará dáma holuby. Od klobúku cez
okuliare až po topánky oblečená v pastelovo modrých farbách. S pokojnou eleganciou láme rožky
krotkým vtákom, ponorená do svojho zážitku. Možno sa vidí doma ako dievčatko v tieni mohutných
platanov, s pestúnkou, kŕmiacou pri jazierku labute. Otec sa vyšvihol na svojho tátoša mamička mu
máva šatkou na rozlúčku. Slúžka leští zábradlie, záhradník zastrihuje ruže. Nad tým všetkým sa
vznáša vôňa leta… Dáma v modrom vstala. Zmietla omrvinky z lona, zavrela kabelku a pomaly
odchádza. Napadlo ma, či ju doma niekto čaká alebo či žije opustená. Možno že chce byť so svojimi
spomienkami sama. Tak ako tu na svojej lavičke s mlčiacimi holubmi. Kto vie. Bola som si skoro
istá, že pokiaľ by sme zajtra v túto dobou opäť zavítali sem, našli by sme ju tu. Mlčiacu, tajomnú.
okuliare až po topánky oblečená v pastelovo modrých farbách. S pokojnou eleganciou láme rožky
krotkým vtákom, ponorená do svojho zážitku. Možno sa vidí doma ako dievčatko v tieni mohutných
platanov, s pestúnkou, kŕmiacou pri jazierku labute. Otec sa vyšvihol na svojho tátoša mamička mu
máva šatkou na rozlúčku. Slúžka leští zábradlie, záhradník zastrihuje ruže. Nad tým všetkým sa
vznáša vôňa leta… Dáma v modrom vstala. Zmietla omrvinky z lona, zavrela kabelku a pomaly
odchádza. Napadlo ma, či ju doma niekto čaká alebo či žije opustená. Možno že chce byť so svojimi
spomienkami sama. Tak ako tu na svojej lavičke s mlčiacimi holubmi. Kto vie. Bola som si skoro
istá, že pokiaľ by sme zajtra v túto dobou opäť zavítali sem, našli by sme ju tu. Mlčiacu, tajomnú.
Odchádzali sme za hlbokej noci. Naposledy som očami poláskala nočný Paríž s vežou pána
Eiffela, ktorá s tisícom svetielok na svojom plášti pripomínala nevestu v krajkách. Zbohom tajomné
mesto. Zbohom dáma v modrom. Možno niekedy dovidenia…
Je dobré sa niekam tešiť! Opatrujte sa. L. Č.
Fotografie: Fotolia.com