Stať sa väčším a silnejším, či už fyzicky alebo profesne. To je prianie každého z nás. V sile a
veľkosti sa oddávna vidí úspech. Veľké spoločnosti hodnotíme ako spoľahlivé, vysoké stavby nazývame
zázrakom techniky, veľkoobchody majú „veľkoodbyty“ a tak ďalej. Tento zákon o veľkosti ale neplatí
len v staviteľstve a ekonómii. Ľudia majú predsudky aj o fyzických vlastnostiach ľudského tela.
Vysokému človeku ľahšie zveríme svoju dôveru, ak potrebujeme pomôcť, ak je to ale náš konkurent
alebo nepriateľ, máme z neho väčší strach. Nielen pre tieto vlastnosti vysokých ľudí sa človek už
od nepamäti snaží zvýšiť svoju postavu. K tomu si vynašiel pomocníka, ktorý je už dnes napríklad
pre dámy nenahraditeľnou súčasťou módneho šatníku. Sú ním podpätky alebo zvýšené podrážky topánok.Zrodenie topánky
Kedy presne sa ľudia začali obúvať, môžeme dnes len ťažko zistiť. Najstaršie stopy po obuvi
našli archeológovia na nástenných maľbách v škandinávskych jaskyniach. Tieto prvé umelecké výjavy
pravekých ľudí pochádzajú z obdobia medzi rokmi 15 000 – 10 000 pr. n. l. Topánky pravdepodobne
vymysleli ľudia zo studených oblastí. Ich forma bola primitívna. Prvé topánky vyrábali z akýchsi
kúsko kože, ktorá pokrývala celé chodidlo. Kože boli na nohu pripevnené pomocou tenkých pásikov
alebo remienkov. Na tomto sytéme výroby boli vyrábané sandály v teplých oblastiach a uzavreté
topánky v oblastiach chladných.
Prvé známky zvýšenej postavy
Povyšovanie ľudí začalo v dobe antiky. Tzv. koturny tu síce nazúvali zatiaľ len herci a to z
praktických dôvodov, ale už vtedy výrazne pomohli k prodĺženiu postavy. Boli to akési „nazúvaky“ so
širšou drevenou podrážkou. Optické zvýšenie hercovej postavy malo symbolizovať nadpozemskú bytosť.
Obyčajní Gréci si obúvali sandále, ktoré však doma odkladali. Nosenie sandálov doma bolo považované
za rozmaznanosť a v Sparte bolo dokonca zakázané. V Rímě obuv symbolizovala určitú príslušnosť k
společenskej triede. Povyšovanie ale v móde nebolo. Triedne rozdiely boli väčšinou v použitých
materiáloch alebo v pevnosti a spracovaní obuvi.
Čína
Koturny
Koturny sa stali obľúbenými, doslova nenahraditeľnými, až v dobe gotiky. V 12. až 14. storočí
nosila tieto podivuhodné topánky šľachta a panstvo ako obvyklú módnu špicatú obuv. Neobišli sa však
bez pomoci slúžok a komorných, ktoré ich pri chôdzi pridržiavali, pretože pohyb na týchto (nebojím
sa ich tak nazvať) „chodúľoch“, bol skutočne nepohodlný, často aj nebezpečný. Výjsť však na ulicu
bez nich, znamenalo v stredověku aj veľké nebezpečenstvo, a to pre šaty. V tejto dobe totiž stále
nefungovala kanalizácia a všetky splašky sa vypúšťali na dlažbu. Hrozilo tak znečistenie ako obuvi,
tak odevu. Zvýšenie postavy tak stále ešte zostáva praktickou záležitosťou. Na rozlíšenie
stavovských rozdielov tak slouži dĺžka špičky topánok. Rovnako ako pri odeve sa aj pri obuvi museli
dodržiavať v tomto prípade „obuvné poriadky“. Kniežatá a princovia smeli mať špičky dlhú dve a pol
chodidla, vyššia šľachta dve, rytieri len jeden a pol chodidla, bohatí ľudia si smeli predlžovať
obuv o dĺkžu jedného chodidla a chudobní len o pol dĺžky stopy.
Kráľ Slunko na podpätkoch
V období renesancie zostávají topánky stále bez podpätkov. Tie sa v pravom slova zmysle
objevili až v dobe vlády „Kráľa Slunko“ (17.storočie). Do módy ich vraj dokonca uviedol samotný
panovník Ľudovít XIV. Zrejme bol menšej postavy a snažil sa tak dohnať, čo mu príroda nenadelila.
Tu môžeme vidieť prvé známky skutočného povyšovania sa v oblasti ľudskej výšky. Kráľove podpätky
mali vraj dokonca kontrastnú farbu k ostatnému oblečeniu, väčšinou však červenú.
Ženy podľahli
Čaru podpätkov však prepadli predovšetkým ženy, a to práve v období baroka a rokoka. Dámy
zistily, že podpätky dodávajú telu určitú eleganciu a pomáhajú ho tak štylizovať do krajšej
siluety. Naviac, so skrátením sukne a nosením krinolíny, sa topánky stávajú dôležitým doplnkem, na
ktorý je kladený omnoho väčší dôraz než skôr.
Inšpirácia antikou
Obdobie empíru a biedermeieru sa vyznačuje nízkou obuvou temer bez podrážky, nie to ešte
podpätku. Nosili sa hluboko vykrojené ploché črievičky alebo šnurovacie topánky. V mužskej obuvi sa
stáva prevratným vynálezom obuv zvaná „perka“- hladká kožená topánka bez šnurovania.
Sukne kratšie, podpätky vyššie
Medzivojnové obdobie prináša revolučné skracovanie sukní. Obuv a pančuchy sa stávajú omnoho
dôležitejšími doplnkami než v minulosti. V móde boli elegantné črievice doplnené sponou na
polovysokom štíhlom podpätku.
Každým rokom „nová výška“
Podpätok sa od dôb vzniku obuvi stal najčastejším miestom módnych zmien v obuvníctve vôbec.
Každú chvíľu je v móde iný tvar a výška. Farba a materiál sú až druhoradými kritériami. Čo je v
dnešnej dobe ešte vkusné a čo je príliš? Hranice medzi týmito pojmami sa často stierajú. Ženy, a
nielen tie, majú tak často starosti, či topánky, ktoré si kúpili vlani, si smú vziať aj tento rok.
Ako riešiť túto dilemu, ak nemáte na to kupovať si každý rok nový „botník“? Kúpiť si klasiku.
Napríklad čierna je vždy v móde a kožou tiež nič nepokazíte. Výška priemerného podpätku býva okolo
4 až 5 centimetrov. Pri výbere tpánky je ale dôležité, ako kopíruje tvar nohy a tiež, ako na nohu „
padne“.
Ako to dnes chodí
Tak sa mi zdá, že ani dnešná doba nie je ďaleko od mučenia. Do módy sa opäť dostali vysoké
podpätky, ktoré už aj tak chudým a vysokým modelkám ešte vylepšujú postavu. Bežná žena sa tak márne
snaží dohoniť chôdzou v topánkach podľa poslednej módy, tie ale nie sú vždy podľa zásad zdravého
spôsobu života. Kožené topánky na vysokých podpätkoch so zúženou špičkou, ktoré boli donedávna
veľmi módne, nie sú práve pohodlné ani zdraviu prospešné. Rovnako ako letné sandálky na vysokých
platformách, ktoré majú byť v móde ešte len tento rok. Čo dodať, móda si povedať nedá. Stále si
kvôli nej budeme ničiť telá v domnení, že sú krajšie, príťažlivejšie, jednoducho neodolateľné.
Zdroj fotografií: Bata.cz, Humanic.cz
