Kamarátka dala svojmu školáčikovi úlohu z počítania: „Princezničke na bále sa pretrhli korále. Mala
ich na šnúrke dvadsať, a zostali tri. Koľko korálok princeznička postrácala?“ Chlapec po chvíli
márneho počítania zazúfal. „Ach jaj! Preč len tá princeznička bola taká nešikovná! Keby tú šnúrku
nepretrhla, tak som mohol mať pokoj.“Úsmevné. Keď ale také „ja nič, ja muzikant“ či „za všetko môžu ostatní“ počujete od dospelého,
smiech vás prejde. Za to, že dotyčný riadil auto pod vplyvom alkoholu a chytili ho policajti,
nemôže on, ale „mizera sused, ktorý ho určite udal“. Za to, že sa o inom expertovi v okolí šíria
zlé reči, nemôžu jeho milostné a alkoholické aféry, ale „ukecaná matka, alebo manželka“, ktoré si
na neho určite niekde posťažovali. Iný, ktorý sa na slniečku spálil, pretože sa nenamazal
opaľovacím krémom, za to nemôže. Môže za to „to nemožné jarné slunko“…
A tak by sme mohli príklady uvádzať donekonečna. A práve tak by sme mohli donekonečna takýmto
ľuďom vysvetľovať, že príčina ich problémov nie je v ostatných, ale v nich samých! Lenže to by sme
mohli byť nazvaní protivnými „rýpalmi“. A to nám predsa nie je treba. No, povedzte sami.
