Atraktívna študentka príde na skúšku k profesorovi. Posadí sa, poodhrnie sukňu a povie: „Urobila by
som čokoľvek, aby som tú skúšku zložila!“ Profesor povytiahne obočie: „Čokoľvek?“ Študentka si
prisunie stoličku k stolu profesora a stíši hlas: „Áno, čokoľvek.“ Profesor sa k nej nakloní a
spýta sa tiež tlumene: „Skutočne čokoľvek?“ Študentka sa k nemu nakloní a zašepká mu do ucha: „
Skutočne čokoľvek!” Profesor sa k nej tiež nakloní a zašepká jej do ucha: “Mohli by ste teda
konečne začať študovať?”Na strednej škole sme mali pelného profesora telocviku. Smola bola, že mal manželku, ktorá nás
učila matematiku. A ako už to tak býva, pánu profesorovi sa mladé dievčatá páčili, jeho žene
naopak. Čím krajšia študentka, tým to pre ňu bolo horšie.
Korunu tomu dievčatá nasadili, keď sa pri hraní volejbalu zrazily s pánom profesorom a
všetci skončili na jednej kope na zemi. Že sa telocvikárovi od takéhoto „materiálu“ nijako vstávať
nechcelo, nebolo divu. Ale keď sa vo dverách telocvične objavila kamenná tvár jeho matikárky,
vyskočili sme všetci ako srny. Figu borovú nám to bolo platné. Telocvikár prešiel na výuku chlapcov
a dievčatá sa museli učiť matiku ako o preteky, aby obhájili aspoň „dobrú“. Tá najkrajšia z triedy
bola dokonca rada, že ju pani profesorka nechala postúpiť do vyššej triedy. Koľko zábavy si užil
pekný atlét s nami, toľko „zábavy“ sme si „užili “ s matikárkou my.
Nutno priznať, že jednu výhodu to do budúcna malo. Pythagorovu vetu mnohé z nás sypú z rukáva
ešte dnes, ako keď bičom práska a „sínus, cosínus, deskriptíva“ sa nám vrylo do pamäti na večné
veky.
Ilustrácia: Marcela Weissová
