Keď sa povie antika, každý z nás si predstaví hladké mramorové sochy, ktoré vyjadrujú čistotu a
nevinnosť rovnako ako ich jemné priesvitné rúcha, ktorá skoro nič nezahaľujú. Málokto ale vie, že v
skutočnosti to nebol zámer antických sochárov a umelcov. To až zub času sa podpísal na ich dielach.Odlomil sem tam nohu alebo ruku na inak dokonale spodobnenom ľudskom tele, ale čo predovšetkým,
zmyl všetku farbu, ktorou bola socha alebo architektúra zdobená. Áno, tieto diela boli skutočne
farebné. Dochovali sa nám síce biele busty žien a trosky holých antických chrámov, ale aj nástenné
maľby, ktoré hrajú všetkými farbami. Existujú aj písomné pamiatky o tom, že Gréci a Rimania
oslňovali pozorovateľa aj rôznymi kombináciami žiarivých farieb.
Nové umenie
Farebná polychrómia sa nám dochovala predovšetkým vďaka výbuchu sopky Vesuv. Láva tak
zakonzervovala umelecké diela v Pompejách a Herkulaneu, ktoré tak môžeme obdivovať ešte dnes.
Otázkou však zostáva ako vyzerali polychrómované sochy a reliéfy na chrámoch. Neboli to náhodou
gýče? Nevytvoril nám tak čas nové umelecké diela, nové umenie? Na tieto otázky si musí odpovedať
každý z vás sám. Ja ich radšej prenechám odborníkom a budem sa venovať antickému odievaniu.
Odievanie
Antické tógy zostávajú farebnosťou nástenných malieb neotrasené, poďme sa teda venovať tejto
jednoduchej kráse. Do antiky patrí Grécka aj Rímska história. Pokiaľ by sme postupovali
chronologicky začali by sme pri gréckom odievaní. Sláva antického Grécka trvala od 10. do 1. st.
pr.n.l. Bolo centrom vzdelanosti a umenia.
Grécko – odev sa tvoril na človeku. Nepoužívali ani strihy ani šitie. Len občas býval odev na
bokoch zošitý. V Grécku sa nosili dva druhy tohoto odevu – dórsky a iónsky (podľa názvu
architektonických slohov). Dórsky bol z ťažšieho materiálu, preto sa zle riasil. Tvarovo bol
rovnaký pre mužov aj ženy. Nazýval sa peplos. Iónsky odev bol z ľahšieho materiálu, ktorý bol jemne
priesvitný. Na tomto chitóne používali riasenie a plisovanie. Spoločenským faux pass bolo, keď mala
žena peplos alebo chitón príliš krátky. V Sparte si ženy odevy skracovali aspoň pri športe. Ostatné
mestské štáty tým ale boli pohoršené. Krátky peplos nosili len vojaci alebo športovci, aj tí ho ale
museli pri spoločenských udalostiach vymeniť za dlhý. Arabským vplyvom, ktorý prenikol do gréckeho
odievania bol lem. Zaujímavým typom odevu bol aj himation ovinovací vrchný odev bez zapínania. Bol
z ťažšieho materiálu a nezapínal sa. Kvôli tažkému materiálu tvoril mohutné sklady a pôsobil tak
veľmi dôstojne. Používali ho preto predovšetkým rečníci. Bojovníci zase nosili do boja chlamys –
krátky typ plášťa, ktorý mohol svojou pevnosťou nahradiť aj skutočný štít. Zapínal sa sponou na
ramene alebo na hrudníku. Pretrval až do stredoveku.
Materiály
Ako už som sa zmienila v antike sa používali dva typy materiálov, ťažšia vlna a ľahší ľan,
ktorý toto leto znovu prichádza do módy. Tento materiál je veľmi priedyšný, prírodný a pre antiku
typický, dajú sa z neho totiž vytvoriť nádherne riasené rúcha. Jeho nevýhodou bohužiaľ je, že sa
veľmi krčí. Dnešná doba s tým ale počíta, takže sa nemusíte prikovať k žehličke, aby ste si
nepripadali trápne. Ďalšou nevýhodou tohoto materiálu vo svetlých farbách je jeho priesvitnosť. Dá
sa z neho ale urobiť rafinovaná prednosť. Nechajme sa teda zlákať na ľanové nohavice sukňu alebo
sáčko.
Rím – Odev Rimanov je veľmi podobný gréckemu. Základom je tiež vrstvenie. Spodným odevom je
tu ale tunika intima, ktorá bola bežná pre všetkých občanov od otrokov, ktorí majú len tú, až po
bohatých, ktorí si na ňu obliekajú tógu. Tá je symbolom slobody, teda ju nesmie nosiť ani
prepustený otrok. Bývala 5 – 8 metrov dlhá a 2 metre široká. Jej rohy boli zaoblené. Na telo sa
aranžovala. Začínalo aj končilo sa pri ľavej ruke, pravá bola voľná. Takýto proces obliekania potom
trval aj niekoľko hodin. Veľmi dôležité bolo nariasenie materiálu, niektorí muži si z niekoľkých
záhybov vytvorili akési prvné vrecko.
Aj v Ríme sa u žien dodržuje dlhšia dĺžka než u mužov. V neskoršom období sa k tunike
pridávajú rukávy. Funkciu plášťa zastávala palla – nezošitý pruh látky. Jej cíp slúžil aj ako
pokrývka hlavy.
Farebnosť
Dôležitým rozlišujúcim prvkom v Ríme bola farebnosť tóg. Podľa farby lemu alebo jeho šírky sa
poznalo postavenie majiteľa odevu. Červený lem na bielej tunike nosili napríklad senátori alebo v
užšom prevedení šľachtici. Panovník mal väčšinou purpurovä tógu zdobenú zlatom. Aj vojvodcovia mali
svoj odev vyšívaný zlatou niťou. Chudobnejší občania nosili odev v prírodných farbách a rímski
občania čisto bielu tógu. O rozlíšenie u žien se postarala stola – tóga s väčším riasením a
ornamentálnymi vzormi zopnutá sponami na ramenách, ktorú mohli nosiť len matróny – počestné ženy,
ale aj zženštilí muži a umelci. Tento odev sa v páse preväzoval cingulou – povrázok bol taký dlhý,
že ho ženy za sebou museli vláčiť.
Účesy
Grécko – Muži nosili dlhšie kučeravé vlasy a bradu, ktorá sa neskôr začala skracovať na
briadku. Ženy doplňovali svoj odev obrúčkou, cez ktorú mali natočené vlasy. Jedným zo
zaujímavejších účesov je melónový – vlasy boli rozdelené do prameňov, každý z nich bol jednotlivo
stočený a zopnutý na temene hlavy do uzla. Módne boli aj dlhé vlasy na učesané na cestičku a do
uzla.
Rím – Ženy si vlasy kučeravili, farbili a odfarbovali. Nosili aj príčesky zo svetlých
germánskych vlasov, vďaka ktorým vytvárali pomerne vysoké účesy. Muži si väčšinou vlasy strihali na
krátko. Prvé fúzy obetovali bohom. Moderný zostrih vlasov aj brady sa ale často menil, podľa toho,
čo mal práve na hlave cisár.
Obuv
Na nohách nosili sandále, ktoré najlepšie vyhovovali ich podnebiu. Len vojvodcovia, vojaci a
panovníci nosili vysoké kožené topánky predovšetkým pri jazde na koni.
Šperky a líčenie
Gréci aj Rimania vytvárali komplikované náhrdelníky a náušnice. Pečatné prstene, ktoré nosili
hlavne muži sa zdobily glibtikou (vykladanie drahými kameňmi). Ženy sa líčili bielymi a zlatými
púdrami, ale tento make-p vyzeral veľmi prirodzene a prírodne.
Ako sa žilo
Starostlivosť o telo bila príkladná, kto chodil špinavý, bol nazývaný barbarom. Návšteva v
kúpeľoch aspoň dvakrát týždenne bola spoločenskou povinnosťou. Do komplexu kúpeľov patrili okrem
rôznych kúpeľov a miestností s parou aj knižnice. Návšteva v kúpeľoch mala totiž očistiť nielen
telo, ale aj ducha. V antike sa dodržiaval kult kalokagathie – harmonická jednota telesných aj
duševných vlastností človeka. Tento kult úzko súvisí s Olympijskými hrami. V roku 776 pr.n.l. sa
totiž konali vôbec prvé Olympijské hry na svete. Inou formou zábavy v Ríme sa stávajú aj
gladiátorské hry.
Kto ovplyvňoval módu a spoločnosť
Mimo panovníka tak do spoločenského diania začali zasahovať aj športovci a gladiátori. Víťazi
Olympijských a gladiátorských hier boli totiž v antike váženými hrdinami. Rovnako ako literáti a
filozofi, ktorí kritizovali politické dianie. Vďaka antickým umelcom začínajú mať sochári,
architekti aj maliari svoje miesto na slnku. Spoločnosť ich prestáva považovať za remeselníkov, sú „
povýšení“ na umelcov.
Kanelovanie
Poďme sa teraz pozrieť ako sa antická móda prelína aj do antickej architektúry. Na porovnanie
tu máme gréckeho vozataja v nariasenom odeve otrokov a kanelovaný stĺp. Podobnosť týchto dvoch diel
ma udrela do očí. Kanelúry na stĺpoch sa podobajú riaseniu na odeve. Toto žliabkovanie malo na
rôznych stĺpoch rôznu hustotu, hĺbku aj šírku. Vďaka nemu je stavba viac rytmizovaná a rozohráva
tak hru so svetlom.
Nechajme sa znovu inšpirovať
Toto obdobie nás neustále láka a nielen umelci sa k nemu radi vracajú. Čo nás na ňom
uchvacuje? Je to snáď čistota línie alebo striedma farebnosť, vznešené gestá? Takto by sme mohli
pokračovať veľmi dlho. Zaujímavých prvkov ve starom Grécku aj Ríme bolo mnoho. Dokazuje to aj fakt,
že sa k antickému spôsobu myslenia spoločnosť už neraz vrátila. Spomeňme si napríklad na renesanciu
– návrat k antike ako sa jej s obľubou vraví. Umelci znova pracujú podľa antických predlôh. Do
odevu ale antika príliš nezasahovala. Dôležitá síce bola hygiena a účesy boli podobné tým, čo
nosily Rimanky, ale strihy šiat zostávali zložité a bohaté. Ďalšie obdobie, ktoré sa obracia k
antickému spôsobu života bol empír. Pri mužoch síce mešťanský odev 18. storočia zostáva, ženy ale
rady prijímajú novinku v podobe antických splývavých šiat s prestrihom pod prsiami, ktorý pripomína
antické podväzovanie cingulou. Tento strih aj obuv, ktorá sa nosila za doby vlády Napoleona
Bonaparte sa opäť vracia do módy. Empírový prestrih lichotí postave a v obľube ho mávali vždy
tehotné ženy, napriek tomu ale sluší (pokiaľ odev padne) všetkým postavám.
Návrhári očarení antikou
Antika inšpirovala aj mnohých umelcov dnešnej doby. Z hľadiska odevu sa predovšetkým návrhári
stále vracajú k jednoduchej antickej línii a stále obľúbenými prvkami sú riasenie a plisovanie
materiálu. Týmito prvkami sa v minulosti zaoberala aj Alix Gresová. Vytvárala tak úchvatné umelecké
diela a nadčasové modely. Plisovanie použila vo svojej poslednej „motýlej“ kolekcii aj česká
návrhárka Blanka Matragi.
Zdroj fotografií: Destinacie.sk, Archeogate.org
