„Koľko zarábaš?“, pýtali sa jedného čínskeho rybára. „Denne tri chuany,“ odpovedal. „Z toho
jeden požičiavam, jeden vraciam a z jedného žijem.“ „Ako tomu máme rozumieť?“, pýtali sa ďalej. „To
je jednoduché. Mám deti, tie deti živím. Im jeden chuan požičiavam. Mám starých rodičov a tých tiež
živím. Tým chuan vraciam. Až deti dorastú a budú sa samé živiť, budú zase ony mne vracať ten chuan,
ktorý im teraz denne požičiavam…“
„Prečo si rybár ten jeden chuan, čo denne dával svojim rodičom, neušetril? To je predsa
povinnosť každého si na starobu našetriť! Vari si ten hlupák vážne myslel, že až bude starý, budú
mu deti ten chuan denne vracať?“, počujem dnešných mladých ľudí. „A predstavte si, že to tak v
starej Číne bolo. Kto čítal knihu od Pearl Buckovej „Dobrá zem“ mi dá za pravdu. Tam mali deti
povinnosť nielen k svojim vlastným rodičom, ale aj k príbuzenstvu. Keď sa ktokoľvek z nich ocitol v
ťažkostiach, bolo nepísaným zákonom mu pomôcť. A nielen pomôcť nejakou malou službičkou či
milodarom! Museli dokonca strpieť aj nasťahovanie celej príbuzenskej rodiny do svojho domu. Aj
napriek tomu, že toho rodina často zneužívala, bol k nej majetnejší človek vždy úctivý, dával jej
obživu, ošatenie, dokonca aj kurivo.
V dobe hladomoru nosil syn starému otcovi do postele šálku čaju, aby sa jeho staré telo ohrialo.
Sám sa napil len horúcej vody. Dojemné tiež bolo, ako starý otec, keď čaj dostal, nežne káral syna,
že má čajom šetriť, že jemu by stačila len horúca voda. Áno, áno, všetkým „rozcapencom“, medzi
ktorých, okrem seba, počítam všetkých svojich príbuzných a známych, vrele odporúčam si knihu
prečítať. Uvidíte, ako si odrazu budete pripadať veľmi, veľmi bohatí. Vôbec nevadí, že niekto len
chvíľu. Ani že povie, že sme o tri storočia ďalej a nie v starej Číne. Stačí, keď sa nad tým každý
len trošičku, trošilinku zamyslí.
Pekné čítanie „Dobrej zeme“. A opatrujte sa. L. Č.
Zdroj fotografií: Fotolia.com
