„Fridrich Nietzsche sa narodil 5. 10. 1844 v Sasku v rodine luteránskeho farára. Štúdium
teológie zanechal po prvom semestri, vyštudoval filozofiu a vyučoval na univerzite v Bazileji.
Problémy , ktorými trpe od detstva, krátkozrakosť, migrény, žalúdočné ťažkosti ho donútili v roku
1879 kvôli prudkým bolestiam hlavy a neustálym záchvatom odísť do penzie. Za desať rokov sa duševne
zrútil a po prekonaní niekoľkých infarktov umiera 25. 8. 1900 na zápal pľúc v ústave v Bazileji…“
Zdroj Google
Rozhovor s vnukom na tému psychické problémy ma opäť nadvihol. Hoci viem, že „hádzať perly
sviniam“ je zbytočné, z lásky k vnukovi som sa o to pokúsila. „Čítal si knižku Keď Nietzsche
plakal?“ „Nie. Ale jeho smer som študoval.“ „Odporúčam prečítať!“ I. D. Yalom sa snaží vo svojej
knihe ukázať na filozofovi Nietzschem a otcovi psychoanalýzy Josefovi Breuerovi, že nielen lekár
dokáže pacientovi pomôcť, ale že to môže byť aj naopak. Na Breuerovu kliniku bol na príhovor svojej
milenky, ktorá sa už nemohla dívať na to ako Nietzsche trpí, prijatý v domnení, že liečené budú
jeho telesné problémy. Nikdy nepripustil, že nejaké psychické problémy má, a naviac neuznával
spojitosť medzi telom a psychikou.
Pri „liečbe tela“, ktorú pravidelne počas dlhých návštev svojho pacienta lekár sledoval, sa z
nich stali priatelia. Navzájom si otvárali viac a viac svoje vnútra a Nietzsche s údivom zistil, že
sa mu uľavuje. Aj lekár, po hodinových debatách, v sebe objavil problémy, o ktorých nemal ani
tušenia. Keď sa Nietzsche po prvýkrát v živote, pred svojim lekárom, rozplakal, nemohol uveriť, že
len rozprávaním a plačom sa môže človeku tak uľaviť. „ Ale aj tak umrel mladý,“ prerušil ma vnuk. „
Áno,“ povedaa som. „Zomrel mladý. Ale nie nepoučený…“
Všetko súvisí so všetkým, Opatrujte sa. L. Č.
Zdroj fotografií: Fotolia.com
