„Jeden z českých klasikov Karel Čapek kedysi ironicky povedal, že klasická je tá literatúra, od
ktorej už nečakáme, že nám bude rozprávať niečo nového. Preto si ju tak vysoko vážime, a preto ju
vraj ani nečítame.” Jan Schwarz
Ale čítame! Možno nie práve tú, ktorá sa vykupuje životnými obeťami a hľadaním pravdy. Ale tú,
po ktorej opakovane siahame, napríklad keď nám je clivo. To aby sme sa presvedčili, že „v tom“ nie
sme sami. Po Jackovi Londonovi s jeho Martinom Edenom či Bielym tesákom, Pearle Buckovej s Dobrou
krajinou, Čapkových Povídkách z kapes… Keď sa naopak chceme zasmiať, nesklame Betty McDonaldová
so svojou knihou Vajce a ja , alebo Čo život dal a vzal, Zdena Frýbová s nezabudnuteľným Robinom,
či Malinkatým kreténkom. Prepáčte, Jamesi Herriot, na vás som skoro zabudla. Vašu knihu To by sa
zverolekárovi stať nemalo, aj ďalšie tituly, mám stále pri ruke. Priznávam ale, že nesiaham po
klasikoch zo školskej povinnej literatúry. Řezáčov Nástup, Ostrovského Ako sa kalila oceľ…Výnimku
tvorí Božena Němcová a jej Babička. Rada si pripomínam múdrosť bielovlasej starenky, vtipného
mlynára Proška, ľudskú kňažnú so smutnou neterou Hortenziou.
Barunka prežila svoje detstvo v neutešených pomeroch, ale popísala nám ho také, aké si ho
priala prežiť. Nie som si ale istá, či sa medzi klasikov dostane Joan Rowlingová so svojim Harry
Potterom. Každopádne je už dnes najviac zarábajúcou spisovateľkou na svete a na jej knižky sa stoja
fronty. Lenže oni čitatelia sú niekedy nevďační šibali. A to klasik neklasik.
Všetka sláva poľná tráva. Opatrujte sa. L. Č.
Zdroj fotografií: Fotolia.com