Nevšedný tvorca módy Paul Poiret bol synom obchodníka s textilom. Keď sa dostal do učenia k výrobcovi dáždnikov, začal zo zbytkov látky šiť šaty ma malú bábku. Svoj prvý modelový dom otvoril v roku 1904. Jeho múzou bola manželka Denisa. O dva roky neskôr, v roku 1906 pre ňu navrhol rovne splývajúce šaty bey klasického korzetu: kvôli tehotenstvu manželky.
Poiret presadil v móde podprsenku doplnenú dlhým rovným korzetom, zaslúžil sa aj o rozšírenie podväzkových pásov. V šatách sa dalo len cupitať. Autor to komentuje slovami: „Oslobodil som jej hrudník a spútal jej nohy.“ Ženy nechodili, ale trápne cupitali a často padali. Celé štyri roky ženy cupitali, potkýňali sa a krívali v mene módy. Poiret bol autorom mnohých prínosov do sveta módy. „Som snáď blázon, keď pokladám svoju odevnú tvorbu za umeleckú? Netúžim po módnych zmenách, chcem len rozpoznať nové myšlienky,“ uviedol módny tvorca v roku 1908, kedy vydal útly zošitok Šaty Paula Poireta. Kolekcie jediného návrhára predstavil jediný ilustrátor, Paul Irbe. Zošitok modelov vstúpil do histórie ako medzník v oblasti módnej ilustrácie. Neskôr vyšli ešte veci Paula Poireta. A ešte raz citujeme generálneho návrhára s oslnivou kariérou:
„Študoval som antické sochy a naučil som sa používať jeden bod opory – ramená, kdežto skôr to bol vždy pás,“ poznamenal si nevšedný tvorca. Šaty z jeho dielne boli poznamenané antikou a empírom, boli ale omnoho jednoduchšie. Sukne sa zužovali natoľko, že voľný pohyb dovoľovali len rázporky. Šokoval nápadnými farbami (žiarivo červená, rumelka, kráľovská modrá, žltá, zelená), ďalej šatami s nohavicami a sukňami s cípmi.
Nesmierny ohlas mali Poiretove modely inšpirované omamným prostredím orientálnych háremov. Kimoná, tuniky a háremové nohavice upútali hlavne vrstvy milujúce luxus. Paul Poiret bol zrejme zdatný manažér: v paríži založil umeleckú školu Martine (meno jednej z dcér), ktorej žiaci navrhovali tkaniny, nábytok, keramiku. Druhá dcéra Rosina zas svojim menom zatieňovala firmu, pre ktorú umelecká firma navrhovala flakóny a obaly. Mimochodom Rosina začala ako prvá firma vyrábať laky na nechty. Poiret podnikol so svojim ansáblom turné po významných európskych mestách, bol vo Viedni, Petrohrade, bruseli, Prahe a v Moskve, zavítal aj do Ameriky.
Parfumy
Paul Poiret vytvoril zbierku vôní, ktoré nazval po svojej prvorodenej dcére Rosine – Les parfums de Rosine (Rozinine vône), nezmazateľne sa zapísal do svetovej histórie parfumov. Všetky jeho kreácie sa stali umeleckými dielami, ako vône, tak flakóny. Dodnes patria medzi vyhľadávané zberateľské objekty zberateľov celého sveta. Jeho potomok, Marie-Heléne Rogeon v roku 1991 obnovila slávu tejto značky, ktorá sa sústreďuje na vône zložené z ružových tónov.
Každá z vonných kompozícií obsahuje 40 až 50% absolútnej ružovej silice. Do parfumov sa pridávajú vzácne komponenty, ktoré obsahujú len tie najexkluzívnejšie parfémy. V čase vojny prišiel s parfumom Krv Francúzska. Flakón v tvare srdca zdobili červené farby. Francúzska vláda okamžite zakázala výrobu tohto parfumu z politických dôvodov…
Po vypuknutí 1. svetovej vojny odišiel coutiér dobrovoľne na fronte v uniforme, ktorú si vlastnoručne zhotovil. No, a Paríž na neho začal zabúdať. Po vojne sa vrátil k prerušenej práci, ale smrť milovanej dcéry aj vojna oslabili jeho tvorivú energiu. Coco Chanel sa potom chopila šance a rozohrávala variácie na poiretovské témy. Svet sa jednoducho zmenil a chudák veľký umelec milujúci luxus a zbytočné ozdoby sa neorientoval vo svete, kde boli dievčatá nakrátko ostrihané a oblečené v jednoduchých modeloch a ešte k tomu posadnuté tancom.
Vojny sú pre módu veľmi nepriaznivé obdobie. Vo vojne nezostáva na módu veľa času. Vojna samotná zmenila módu k väčšej praktickosti – ženy museli prevziať veľa mužských úloh a aj ich oblečenie sa muselo prispôsobiť. Skrátili sa sukne, rozšírilo sa nosenie nohavíc (zatiaľ len ako pracovný odev pre robotníčky), jasavé a svetlé farby vystriedali tmavé odtiene. Poiret vymyslel pre ženy nohavice a to bol veľký čin! Lenže takéto pyžamové párty ho roztrpčovali. Kdekoho obviňoval zo zrady módy. Denisa sa so svojim manželom rozviedla a zatrpknutý majster zomrel celkom opustený na Parkinsonovu chorobu v chudobinci v roku 1944.
