„Huslista Robert Napier asi nikdy nezabudne na hrozný okamih, kedy stál na peróne a videl
odchádzať vlak, z ktorého práve vystúpil. Vo vozni totiž zabudol husle za približne 5,8 milióna
korún…“ Zdroj internetu
Nemyslite si, že zabúdanie je nešvár len dnešnej doby. Pred päťdesiatimi rokmi si náš príbuzný
za svoje prvé zarobené peniaze kúpil gitaru. Vystúpil z vlaku a na gitaru si spomenul až doma.
Možno kedysi boli ľudia len poctivejší a ctili prikázanie „nepokradneš“, pretože sa gitara našla a
bez poškodenia sa k majiteľovi vrátila. Nemyslite si ale, že to bola prvá a posledná vec, ktorú
dotyčný príbuzný niekde zabudol. Posledná bude zrejme tesne predtým, než zomrie. Neprekonateľne
roztržitá bola ale mužova kolegyňa. Ako novinárka musela mať k svojej práci spústu pomôcok, ktoré
zabúdala všade kde sa pohybovala. Vyriešila to tým, že všetko mala na šnúrkach zastrčené po
vreckách. Keď potom nečakana vstala, ťahala za sebou diktafón, diár, okuliare, perá… Bavila som
sa podobnými epizódami do tej doby, než som zabudla na streche svojho auta umývadlo z plastu a v
ňom vnúčikov rozložený zlepovaný hrad a rozbehla sa. Hrad sa vzniesol do vzduchu prvý a hneď po ňom
umývadlo, ktoré sa ako lietajúci tanier rozplachtilo nad obilným poľom. Oboje sme našli po dlhom
hľadaní a rozhodne sme sa tomu nesmiali. „Lenže aj taký je život.
„Človek mieni, pán boh mení“. Opatrujte sa. L. Č.
Zdroj fotografií: Fotolia.com
