A zase sme si vošli do vlasov. A kvôli takej blbosti! Stojím vo dverách kúpeľne a muž sa chystá
vojsť dnu. Práve mu niečo vravím, keď do mňa začne bruchom strkať. Rozprávam ďalej, pretože som
nepočula „dovolíš, prosím?“ Lenže tlak na mňa nervózne zosilňuje. Napriek tomu stojím ďalej,
naschvál hovorím a hovorím a čakám na tie dve čarovné slovíčka.
vojsť dnu. Práve mu niečo vravím, keď do mňa začne bruchom strkať. Rozprávam ďalej, pretože som
nepočula „dovolíš, prosím?“ Lenže tlak na mňa nervózne zosilňuje. Napriek tomu stojím ďalej,
naschvál hovorím a hovorím a čakám na tie dve čarovné slovíčka.
Miesto toho sa ale dozvedám, že si môžem ísť rozprávať inam, pretože prekážam pri prechode do
kúpeľne. A ja stojím ďalej a pre zmenu už nerozprávam, ale kričím. „Vari ma nemôžeš popýtať, aby
som ťa pustila? To do mňa musíš strkať ako buldozér?“
kúpeľne. A ja stojím ďalej a pre zmenu už nerozprávam, ale kričím. „Vari ma nemôžeš popýtať, aby
som ťa pustila? To do mňa musíš strkať ako buldozér?“
Dozvedám sa, že keď vidím, ako niekto chce prejsť dverami, tak slušnosťou je ho pustiť.
Já ďalej s krikom vysvetľujem, že ho asi doma zle vychovali, pretože keď niekto niečo chce,
tak o to má slušne požiadať. A naviac žena má vo dverách vždy prednosť. Teraz už začína kričať aj
on. Nemám si vraj myslieť, že som „nejaký pupok sveta a mám bleskovo uhnúť…“
Čo nasledovalo, už nie je až také zaujímavé a veľa čitateľov si dokáže predstaviť, kam hádka
spojená s emóciami asi došla. Nikam. Až dodatočne som si uvedomila, že do kúpeľne vedú ešte jedny
dvere cez chodbu. Lenže čo by sa na situácii zmenilo? Nič. Beran proste musí trkať, aj keď nemusí.
Ilustrace: Marcela Weissová