Chcete sa zamilovať? Tak toto vám pomôže!

Pred viac ako 20 rokmi vykonal psychológ Arthur Aron úspešný pokus v laboratóriu, v ktorom sa do seba zaľúbili dvaja neznámi ľudia. Minulé leto som jeho techniky vyskúšala vo vlastnom živote a ocitla som sa o polnoci na moste, kde som presne štyri minúty hľadela do očí jedného muža.

Vysvetlím vám o čo išlo. V ten istý podvečer mi spomínaný muž povedal: „Mám pocit, že pokiaľ majú dvaja ľudia nejaké spoločné črty a záľuby, môžu sa do seba zamilovať. Otázka je, koho si nakoniec vybrať?“

Poznala som ho z videnia z univerzity a sem-tam som ho stretla na lezeckej stene. Mysľou mi prebehlo: „Čo ak?“ Neskôr som si pozrela jeho profil na Instagrame. V ten večer sme sa však dali do reči po prvýkrát.

„Psychológovia sa už viackrát snažili dosiahnuť, aby sa ľudia do seba zamilovali,“ povedala som mu, keď som si spomenula na štúdiu doktora Arona. „Je to fascinujúce. Vždy som to chcela skúsiť.“

Prvýkrát som si jeho štúdiu prečítala v polovici rozchodu. Vždy, keď mi rozum hovoril, aby som to ukončila, srdce zvíťazilo. Ako poctivý akademik a študent som sa preto obrátila k vede s nádejou, že zistím, ako ľúbiť s rozumom.

Štúdiu som mužovi z univerzity celú vysvetlila a rýchlo zhrnula. Heterosexuálny muž a žena vojdú do laboratória, každý inými dverami. Sadnú si oproti sebe a odpovedia na sériu stále osobnejších otázok. Po skončení rozhovoru na seba upierajú zrak bez akéhokoľvek slova celé 4 minúty. Najdráždivejším detailom je, že o šesť mesiacov sa účastníci výskumu vzali. Na sobášnu ceremóniu pozvali celý výskumný tím.

„Vyskúšajme to,“ povedal.

Najprv by som mala spomenúť, v čom náš experiment nekorešpondoval so štúdiou doktora Arona. Po prvé sme boli v bare, nie v laboratóriu. Po druhé, neboli sme si absolútne cudzí. Po tretie si až teraz uvedomujem, že nikto by nesúhlasil podobný experiment vyskúšať, ak by už vopred nebol aspoň trochu naklonený k možnosti, že sa do danej osoby môže raz zaľúbiť.

Vygooglila som si 36 otázok doktora Arona a nasledujúce dve hodiny sme si cez stôl podávali môj mobil a navzájom sme si kládli otázky.

Začali naozaj nenápadne. „Chcel by si byť slávny? V čom?“ Ďalej, napríklad: „Kedy si si naposledy spieval? A kedy si spieval pre niekoho iného?“

Otázky sa však rýchlo mierne zvrhli.

Pri výzve: „Povedzte tri veci, ktoré sa vám zdajú, že máte spoločné,“ sa na mňa pozrel a odpovedal: Myslím si, že obidvaja máme o druhého záujem.“

Uškrnula som sa a trošku mi zabehlo pivo, keď povedal ďalšie dve spoločné veci. Na tie som však rýchlo zabudla. Vymenili sme si príbehy, kedy sme naposledy plakali a priznali sme sa, čo by sme chceli vedieť od veštkyne. Povedali sme si aj o našich osobných vzťahoch s matkami.

Otázky, ktoré sme si kládli mi pripomenuli nešťastne známy experiment s ponáraním žaby do vriacej vody, v ktorom žaba necítila, že sa voda zohrieva až dokým bolo neskoro. Pri stúpajúcej intimite otázok som si v našom prípade nevšimla, kedy sme sa dostali do štádia, v ktorom by sme pravdepodobne boli až po týždňoch, možno mesiacoch známosti.

Páčilo sa mi, že som sa dozvedala veci sama o sebe, tým, že som bola nútená na ne odpovedať. Ešte viac sa mi páčilo, že som sa toho veľa dozvedala o ňom. Bar, ktorý bol pri našom príchode prázdny sa zatiaľ úplne naplnil.

Po prvýkrát som si začala uvedomovať naše okolie, keď som ostala sedieť sama pri stole počas toaletnej prestávky. Rozmýšľala som, či nás niekto nemohol počúvať. Ak aj áno, určite by som si to počas rozhovoru nevšimla. Ničoho som si nevšímala až dokým sa bar znova nevyprázdnil a nebola pokročilá noc.

Každý z nás máme pripravených pár viet, ktoré o sebe vieme povedať, keď stretneme neznámych ľudí. Otázky doktora Arona vám však nedovolia, aby ste sa spoliehali na svoje overené informácie, ktoré posúvate pri prvom stretnutí. Akceleráciu intímnosti medzi nami by som prirovnala k letným táborom, keď som si ako dieťa s novou kamarátkou vymieňala informácie o mojom krátkom živote dlho do neskorej noci. Keď som mala 13 rokov, bolo veľmi prirodzené rýchlo sa s niekým spriateliť a dozvedieť sa o ňom všetko možné. V dospelosti je na to už veľmi málo príležitostí a veľmi to tak ani nefunguje.

Zaujímavé bolo, že najnepríjemnejšie som sa necítila vtedy, keď som mala hovoriť o sebe, ale keď som mala vyjadriť názor o partnerovi. Napríklad: „Vystriedajte sa pri zverení sa jeden druhému o tom, čo u druhého partnera považujete za pozitívnu črtu. Najviac však päť vecí.“ Ďalej to pokračovalo: „Povedzte partnerovi, čo sa vám na ňom páči a buďte naozaj úprimní. Povedzte skutočne to, čo by ste inak na prvom stretnutí nikomu nepovedali.“

Väčšina otázok doktora Arona je zameraná tak, aby v páre vytvorila medziľudskú blízkosť. Niekoľko psychologických štúdií sa obzvlášť zaoberá skúmaním toho, ako začleňujeme druhých do toho, ako vnímame samých seba. Je naozaj jednoduché zbadať, ako otázky zo štúdie doktora Arona nabádajú človeka k tomu, aby sa sám lepšie spoznal. To, že poviete, „páči sa mi tvoj hlas, aké pivo ti chutí a to, že ťa všetci kamaráti majú radi,“ by znamenalo, že sú pre mňa tieto pozitívne črty u druhého človeka dôležité.

Je skutočne zarážajúce počuť, čo sa druhému človeku na vás páči. Neviem prečo aj v normálnom živote ľudia častejšie úprimne a premyslene nezložia kompliment druhej osobe – o to viac partnerovi.

Skončili sme o polnoci, čiže venovali sme si navzájom viac času, ako pôvodných 90 minúť v štúdii. Obzrela som sa po bare s pocitom, akoby som sa práve zobudila. „Nebolo to až také zlé,“ povedala som. „Určite menej nepríjemné, ako druhá časť, v ktorej sa na seba budeme musieť pozerať priamo do očí.“

Zarazil sa a povedal. „Myslíš, že by sme mali naozaj urobiť aj to?“

„Tu?“ obzrela som sa okolo. Bolo by to príliš čudné a príliš verejné.

„Mohli by sme ísť na most,“ povedal pozerajúc sa cez okno.

Noc bola teplá a ja som bola absolútne svieža. Zastavili sme sa na najvyššej úrovni zaobleného mosta a otočili sa tvárou k sebe. Hrala som sa ešte s mobilom, na ktorom som nastavili stopky na štyri minúty.

„OK,“ povedala som pripravená s nádychom.

„OK,“ povedal s úsmevom.

Mám za sebou lezecké skúsenosti náročných skalných stien, na ktorých som visela vo veľkej výške na jednom kuse lana, ale pozeranie do očí druhého človeka dlhšie ako 4 minúty bola ešte strašidelnejšia a vzrušujúcejšia skúsenosť. Prvé minúty som sa len snažila nezabudnúť dýchať. Veľa sme sa nervózne usmievali a uškŕňali, ale ku koncu sme sa už upokojili.

Viem, že oči sú bránou do duše, alebo tak nejak sa to hovorí, ale tým skutočne tvrdým orieškom nebolo pozerať sa niekomu do očí, ale pozerať sa na niekoho, kto sa skutočne díval na vás. Akonáhle som prijala tento hororový pocit a dala si pár sekúnd, aby prešiel, dostala som sa do nečakaného stavu.

Cítila som sa odvážne a prekvapene zároveň. Z časti preto, že som objavila svoju zraniteľnosť a z časti pre pocit, ktorý nastal. Poznáte ten pocit, keď pri opakovaní toho istého slova po chvíli cítite, že slovo stratí svoj význam a premení sa na to, čo v skutočnosti je: zvuk vyrieknutých hlások?

Tak to bolo aj v prípade našich očí, ktoré sa z brány do duše premenili na zhluk praktických buniek. Sentimentálny pocit v pozadí tejto metafory sa stratil a bola som šokovaná realitou anatómie: oblý povrch šošovky, jasný maskulínny tvar očí, dominantné husté obočie a miniatúrne vrásky pri kútikoch. Bolo to zvláštne a nádherné.

Keď sa ozvali stopky, bola som prekvapená, ale mierne som si vydýchla. Cítila som sa, akoby som o niečo prišla. Začala som si uvedomovať celý podvečer, retrospektívne a surreálne. Väčšina z nás vníma lásku, ako niečo čo sa nám jednoducho pritrafí. Buď sa zamilujeme, alebo padneme tvárou na betón.

Čo sa mi však na tejto štúdii páčilo je, ako predpokladá, že láska je aktívny čin. Predpokladá, že na tom na čom záleží môjmu partnerovi, záleží aj mne, pretože máme aspoň tri spoločné črty a záujmy, dobrý a hlboký vzťah s mamami a pretože mi dovolil sa naňho pozerať celú večnosť.

Začala som rozmýšľať, čo sa stane s naším rozhovorom. Ak nič iné, myslela som si, že budem mať novú fajn príhodu na rozprávanie. Teraz chápem, že ten príbeh nie je o nás. Je o tom, čo znamená odhodlať sa niekoho spoznať. A to je samo o sebe príbeh o tom, čo znamená, že sa necháme spoznať druhým človekom.

Je pravda, že si nemôžeme vybrať, kto nás bude milovať. Aj keď som strávila roky dúfaním v opak. Navyše nie je možné vzbudiť romantický pocit založený na praktickosti, že sa nám to práve hodí. Veda nám hovorí, že biológia je dôležitá a naše feromóny a hormóny robia v pozadí svoje.

Aj napriek tomuto všetkému si však začínam myslieť, že láska je oveľa pružnejšia, ako si myslíme. Štúdia doktora Arona mi ukázala, že je možné, priam jednoduché, vzbudiť dôveru a intimitu medzi dvomi neznámymi ľuďmi, teda vytvoriť základ pre vznik lásky.

Pravdepodobne rozmýšľate, či sme sa do seba zaľúbili. Nakoniec, teda, áno. Hoci je ťažké pripísať to iba štúdii (mohlo sa to stať aj bez nej). Štúdia nám však vytvorila priestor na vzťah, ktorý sa nám javí, ako absolútne prirodzený. Nasledujúce týždne sme strávili v rovnakom intímnom duchu, ako v podvečer stretnutia. Čakali sme, čo sa predsalen môže stať ďalej.

Láska neprišla z ničoho nič. Zaľúbili sme sa do seba, lebo sme obaja spravili rozhodnutie tak urobiť.

Zdroj: www.nytimes.com

Diskusia

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Newsletter

Prihláste sa na odber noviniek