črievice. Nasadne a odíde; každú chvíľu urazí očami dychtivými desať tisíc míľ nad morom po nebi
krásnom a širokom. Biele oblaky, biele skaly, Afriku aj Austráliu sme scestovali, s černochmi sa
pobratrili, Indiánov navštívili… Jiří Wolker
jezerem, seděl vodník s podvečerem. Sviť měsíčku sviť…“ Díval sa básnik pri písaní veršov pokojne
z okna, okúzlený tajomnosťou mesiaca, alebo ich písal ako Jiří Wolker na lôžku sanatória v
Tatranskej Polianke?
Okno sa môže aj dnes stať pre ležiaceho pacienta loďou, z ktorej môže pri troche fantázie
vidieť v plávajúcich mrakoch kvetiny, zvieratá, anjelov či drakov, čarodejnice, príšery. Alebo
cestovať svetom.
Iní môžu s notebookom na kolenách blúdiť po svete, výstavách, slávnostiach, môžu sa tiež
porozprávať na virtuálnych diskusiách s rovnako postihnutými ľuďmi, poradiť sa ako na chorobu,
ktorá ich sužuje.
Keby sa J. Wolker prebudil, iste by také cestovanie pacientom prial. Možno by si ale povedal,
že keby on mal vtedy internet, kto vie či by vôbec napísal tieto verše: „Po mnoha dobrodružstvích
rád vrátíš se zase do nízké světničky, která zavírá se nad starými známými věcmi. U rozviklaného
stolu mezi dvěma vysychajícími kalamáři nejlépe uplatníš povídku s polární září. Vše bude tiché a
šťastné – ty sám nejvíce.“ Určite by ich napísal. Veď internet je tiež také okno do sveta, z
ktorého sa radi vraciame späť „medzi svoje známe veci…“ Každá doba má svoje.
Opatrujte sa. L.Č.