Vzhľadom na to, že dochádza k častým bojom a útokom vyhladovaných kočovníkov, obyčajný chudobný človek potrebuje ochranu svojho panovníka, teda majiteľa hradu či mestského opevnenia. Táto, často nie príliš funkčná, „ochrana“ je však vykúpená krutou poddanosťou svojmu vládcovi a pánovi. Toto poddanstvo znamená, že váš pán a cirkev majú nad vami absolútnu moc, teda mu prakticky patríte a on rozhoduje o vašom živote podľa vlastnej vôle a momentálnej nálady a rozpoloženia.
O všetko musíte svojho panovníka prosiť a žiadať. Nám je asi najznámejšie „právo prvej noci“, ktoré vladárovi „po práve“ náleží. To znamená, že ak si poddaný muž (takzvaný nevoľník) berie nejaké dievča za ženu, ich panovník, ak má chuť a záujem, si môže onú dievčinu takpovediac „vyskúšať“ a dať im svoje povolenie, prípadne požehnanie. Nevoľníkom sa človek, bohužiaľ, často už narodil a slobodu si mohol len kúpiť (ale za čo?).
Najviac sa oplatilo niečo poznať a vedieť, teda ovládať nejaké remeslo. Taký človek si potom časom mohol svoju slobodu kúpiť alebo, v lepších prípadoch, sa takto slobodný už narodil. Bohužiaľ sa tu však objavil ešte jeden problém, a to, že v časoch raného stredoveku, práve kvôli častým nájazdom „barbarských“ národov (Gótov, Sasov a Vikongov), toho ľudia okrem obrábania pôdy veľa nevedeli. Preto je stredovek trefne označovaný aj ako doba temna. Remeselná tvorba a termín „slobodného mešťanstva“ vznikol až po 11. storočí.
Spojenie nohavíc a tuniky sú však novým módnym prvkom a znamenajú pokrok vo vývoji odievania. V tej dobe sa všetky odevy, ešte stále, vyrábali podomácky. Na župných hradoch v Čechách však vznikali remeselné dielne, kde pracovali nevoľníčky (poddané ženy). Tieto ženy tu vykonávali všetky práce: od samotného pradenia, následne tkania, cez farbenie tkanín až po šitie a nakoniec vyšívanie odevov.
Prvé krajčírske cechy začali vznikať až koncom 11. storočia, a to zatiaľ len v západnej Európe.
V románskej dobe sa výrazne odlíšil mužský odev od ženského. Vrchný odev tvorila tunika siahajúca po kolená, ktorá bola pre pracujúci ľud jednotným odevom. V páse bola tunika podviazaná. Rukávy boli rovné, zošívané v jenom šve a smerom k zápästiam sa zužovali. Pod tuniku sa väčšinou obliekala drôtená košeľa.
Tvarom sa tunike veľmi podobala, ale bola o niečo dlhšia, teda vytŕčala. Nosili sa k tomu dlhé nohavice, podobné skôr pančuchám, zošívané z dvoch častí. Niekedy sa nosil aj krátky plášť, totožný s plášťom rímskych mladíkov, ktorý na pravom ramene spínali sponou. Na cesty muži nosili pelerínu, vhodnú aj do nepriaznivého počasia. Obliekala sa cez hlavu a mala zvonovitý strih.
Ženy nosili ako horný odev dlhú tuniku podobného strihu ako mužská tunika, ale niekedy so zvonovými rukávmi. V páse bola previazaná, tvar ženského tela bol zastieraný. Vydatá žena sa od slobodnej odlišovala pokrývkou hlavy – slobodná chodila prostovlasá, dlhé vlasy si zdobila rôznymi pásikmi tkanín a nechávala si ich rozpustené.
Na rozdiel od nej, vydatá žena nosila hlavu ovinutú šatkou, v týchto časoch obopínal bradu a schovával aj krk. Môžeme zaznamenať, že tento zvyk sa dodnes zachoval vo forme dobových krojov a býval súčasťou svadobných obradov.
Čo sa týka obuvi, príliš veľký výber nebol. Šlo predovšetkým o koženú obuv, siahajúcu po členky, a tak ako odev, bola aj obuv vyrábaná podomácky. Muži si niekedy dopriali obuv siahajúcu do polovice lýtok. Objavilo sa aj predĺženie špičiek, ale úplný rozmach tohto typu obuvi nastal až v gotickej dobe.
Nuž, pravdupovediac, som veľmi rád, že táto epocha je už dávno minulosťou a ja, našťastie, nie som nevoľníkom, a nielenže si môžem obliecť, v podstate, „čo sa mi len zachce“, ale dokonca mám aj slobodu prejavu! Nehrozí mi ani mor, nežijem v špine, nemám svrab, ani blchy a dokonca ani vši. Čo viac si môžem priať?
Ilustrace: Caro Gardavsky © Moda.cz/ Moda.sk 2006