Po patovej situácii, ktorá vznikla prepustením Johna Galliana z módneho domu Christian Dior, prichádza Raf Simons ako deus ex machina – ako niekto, kto prináša riešenie neriešiteľnej situácie. Je to ako v antickej tragédii, kde keď sa antickí dramatici dostali do neriešiteľnej situácie, tak na javisko pomocou mechanického zariadenia spustili boha, často v podobe sochy, a ten situáciu vyriešil. Takýmto riešením je aj Raf Simons.
Po Gallianovom provokatívnom fetiši, na ktorý ženy reagovali ako fanúšičky na koncerte svojej milovanej rockovej hviezdy, otočil Raf Simons o 180 stupňov k niečomu, čo s Gallianom porovnávať vôbec nedá. Keď po Gallianovi dočasne šéfoval ako kreatívny riaditeľ Bill Gayten, skôr pravá ruka Galliana, stále sa porovnávalo. Pritom možno nebolo čo, pretože Gayten = Galliano. Avšak fanynkám, a musím povedať „nám, fanynkám“ Galliano jednoducho chýbal (a chýba). Raf Simons si ale stojí za svojím: „Milujem minimalizmus!“
Lenže hodí sa minimalizmus k Dioru? Nie, keď si vezmeme, že už kedysi v povojnovej dobe Christian Dior prišiel so svojím „new look“ štýlom (tak nový štýl nazvala vplyvná americká novinárka a editorka Harper`s Bazaar), bol to návrat od povojnovej jednoduchosti ku komplikovanosti v ženskej móde. Áno, keď berieme do úvahy, že filozofia Dioru je novátorský luxus. A ten Raf Simons módnemu domu Christian Dior prináša.
