Zemiaková knedľa

„Často sme nútení jesť rýchlo a preto je hltavosť dnes veľmi rozšírená. Pritom dôkladné žuvanie nám
dáva príležitosť na koncentráciu na jedlo, vnímanie, objavovanie jeho chuti a pripravuje stravu
tak, aby nezaťažovala žalúdok. Strava tak prichádza do žalúdka v optimálnej teplote…“
Ten deň na návšteve som bola po prebudení ospalá viac než inokedy. Motala som sa po byte v nočnej
košeli, poposedávala, postávala, až dravá chuť do jedla zvíťazila nad spánkom. Chytila som
zemiakovú knedľu plnenú údeným, která sa zvýšila od večere a hltavo sa do nej pustila.

S prvým zahryznutím ku mne pribehol domáci pes Filip. Významným pohľadom mi ťahal knedľu z
úst až mu tiekli sliny. Ja som sa nielen tvárila, že jeho žobranie nevidím, ale hltavo som si celý
knedlík napchala do úst. „Psík môj zlatý, nehnevaj sa,“ v zápätí som sa zahanbila . „Kým sa vrátiš
z prechádzky, uvarím ti iný.“ Bohužiaľ. Filip sa už z prechádzky nevrátil. Prešlo ho auto.
Zemiaková knedľa mi tak ako nemá výčitka bude ležať v žalúdku ešte dlho. Ale polepšila som sa. Pre
istotu sa dnes pokúšam jesť mimo dosah svojich štvornohých miláčikov. Na svoje ospravedlnenie musím
dodať, že ich mám okolo seba dvanásť párov. A tak keby som každému dala len ochutnať, sama by som
zostala o hlade.

Newsletter

Prihláste sa na odber noviniek